Žiaci boxerskej školy sú živí, trénera ale na slovo poslúchajú.
Keď sa v uličkách starej Havany zatúlate do okolia koloniálneho kostola Santa Trinidad, začujete v jeho blízkosti pokrik, ktorý v karibskej oblasti možno intenzitou porovnať azda iba s povestnými kohútími zápasmi. Ozýva sa z nekrytého priestoru s malým ringom, kde si práve malé chlapčatá navliekajú boxerské rukavice. O chvíľu si to začnú s ešte väčším hurhajom rozdávať. „Kuba a box patria k sebe,“ hovorí mi americký fotograf, ktorý sa snaží dopátrať, ako som sa o boxerskej škole dozvedel. Kde? Jednoducho na ulici. Stačí sa orientovať iba podľa toho, kam sa po skončení vyučovania poberú s krikom malí žiaci.
„Aj ja chcem byť Teofilo Stevenson.“
Idol Stevenson
Človek by si pomyslel, že úspešný kubánsky boxer na dôchodku bude už len do smrti fajčiť havany, popíjať rum a vylihovať na niektorej z malebných pláží v spoločnosti čokoládových ženských tiel. Nie je to vždy tak. Na Kube patrí ťažká váha do ringu na celý život. Tak skončil aj tréner Ramón. Predstavitelia z miestneho odboru školstva, sekcie telovýchovnej kultúry ho poslali medzi malých boxerov, aby hľadal talenty, ktorých je na Kube dosť.
Malý Roberto je menšej postavy. Na box ho poslal otec, lebo v škole zmlátil o tri roky starších spolužiakov.
V „jeho“ boxerskej škole trénujú malých Kubáncov vo veku od 6 do 13 rokov. V predsieni visí zoznam študentov. Každý sa pred vchodom do začiatočníckej boxerskej svätyne zapíše. Ramón sa chlapcov vypytuje na prospech, čo robí otec, a či nedostali zlú známku z dejepisu. Chlapčatá sa prekrikujú, že rodičia sa majú O.K, a v škole je všetko v poriadku. Kubánske športové školy sú prísne, preto sa chlapci, tak ako aj inde vo svete, snažia získať čo najlepší prospech. Iba skutočné supertalenty sa môžu vykašlať na matematiku.
Vedľa ringu a boxerských vriec visí na ošarpanej stene okrem vtáctvom znečistenej kubánskej vlajky aj obraz legendárneho boxera Teofila Stevensona.
„Aj ja chcem byť ako on,“ kričí počerný José. Kto by netúžil získať tri olympijské medaily, ako na stene visiaca legenda. Ešte aj teraz z nej ide strach. Stevenson si zlaté medaily vyboxoval v rokoch 1972, 1976 až 1980. V boxerskom ringu s ním nikdy nikto nevydržal dlhšie než tri rundy a svojím výkonom sa zaradil medzi takých borcov, ako nebohý maďarský boxujúci superman László Papp. Zastavila ho až nehoda, pri ktorej utrpel ťažké popáleniny. S nimi už dvojmetrový rambo nikdy nevstúpil do ringu.
Američania k.o., doláre O.K
Aj Ramón chcel byť Stevensonom, skromne však priznáva, že na to nemal. Nemal ani takú devastujúcu ranu, aby oponenta, najlepšie Američana, zahnal, ako hovorí, späť do kukuričných polí v Nebraske. Plecnatý Ramón nie je typom povaľača v koženkovej bunde, ktorý si potrebuje buchnúť v niektorej z putík. Neláka ho ani dobre platená robota havanského biletára, ktorých vzrast odplaší aj najstatnejších turistov. Ramón je úslužný a zdvorilý. Najmä keď zacíti doláriky, pretože iba z výcviku boxujúcich detvákov nevyžije. Sem-tam zavíta do boxerskej školy i cudzinec a je iba na Ramónovi, koľko z neho vytiahne. Z jeho slov sa dá usúdiť, že nemá rád Američanov, ale doláre áno. Je ale slušný a nikdy sa nevyhráža svalnatými rečami.
Po vystúpení mladých športovcov nás pozve do malej miestnosti vedľa ringu, plnej diplomov jeho zverencov.
„Mohli by ste spolupracovať?,“ pýta sa s upretým pohľadom. „A ako?,“ nechápeme. „Dolármi“.
Z vreciek teda povyťahujeme šušťavé papieriky, celkove asi 30 dolárov. Nehanbí sa za to, že slávny kubánsky boxer musí žobrať. Hoci podľa kubánskeho práva si privyrába nelegálnym spôsobom, je pre svojich zverencov ochotný urobiť všetko.
Iba tí najlepší sa môžu dostať za hranice.
Talentovaní bitkári
Malí boxeri sa po krátkej rozcvičke rozdelia do párov podľa výšky. Svojho trénera počúvajú na slovo. Nevystrájajú a hoci kričia, nerobia vylomeniny. Vedia, že box ich môže vyniesť na piedestál socialistickej slávy, alebo aj za jej hranice. Tí, ktorí práve nie sú v ringu, sa rozcvičujú pri niektorom z vriec. Mlátia do nich hlava-nehlava. Podľa Ramóna sú motivovaní pohľadom na lepšie oblečených cudzincov.
„Mohol by som sa venovať niečomu inému, v škole som sa však vždy bil, a tak ma otec poslal do boxerskej školy,“ hovorí s nadšením malý Roberto, ktorému rodičia vštepili do hlavy, že práve box sa pre neho môže stať lístkom do slobodného sveta. „Pugilismo es mi vida,“ (box je môj život), hovorí vznešene žiačik, ktorého talent objavili po tom, čo zmlátil o tri roky starších spolužiakov.
To, čo sa u Ramóna naučia, však nepoužívajú ani v škole, ani na ulici.
„Iba raz som jedného spolužiaka zmlátil a otec mi potom mesiac nedovolil chodiť na box,“ priznáva sa Ricardo. Tréner o ňom hovorí ako o skutočnom býkovi v ringu.
„Ide na to s rozumom, niečo z neho bude,“ pochváli zverenca Ramón.
Dobrý boxer rovná sa komunista
Po prvej rozcvičke sa chlapčatá zoradia. Ide sa im prihovoriť tréner. Jedného po druhom skritizuje, vychváli iba najlepšie momentky malých zapotencov.
„Ako všetci viete, v sobotu máme turnaj mimo Havany, odchádza sa v sobotu ráno. Kto ešte nezaplatil za autobus?,“ pýta sa nekompromisným hlasom. Zdvihnú sa dve ruky.
„Otec teraz nemá peniaze, ale pred nástupom do autobusu ich donesiem,“ hovorí potichšie jeden z nádejných boxerov.
„O.K“, odpovedá tréner. Debata ako na tréningu na Slovensku. Na Kube ale pracuje aj politika. Úspešne sa zamontovala aj do boxu. Dalo by sa povedať, že je jeho najsilnejším súperom.
Každý dobrý boxer by mal byť aj komunista. Komunista bez boxera vyžije, opačne to ide iba ťažko. Tejto myšlienke sa podriadili aj boxerské školy. Športovcom preto vštepujú do hlavy vernosť k socialistickej vlasti. Ak si ju udržia, čaká ich kariéra komunistického atléta, ktorý si môže kúpiť japonské auto. Samozrejme, ak nepodľahne zvodom amerických manažérov, ktorí mu ponúknu možnosť emigrovať bez toho, aby sa musel na vysnívanú Floridu plaviť cez rozbúrený Karibik na pneumatike.
Box je v rámci celej Latinskej Ameriky chápaný ako príležitosť, pri ktorej sa môže ukázať národná, ba dokonca aj rasová nadradenosť. Pre Kubáncov je to navyše cenná príležitosť, ako si s chuťou buchnúť do Američana. Havana ale čelí „dolárovým“ úderom, po ktorých atléti utekali do slobodného sveta. Oficiálne miesta tvrdia, že je to nespravodlivé, lebo Kuba nikdy žiadneho zahraničného atléta neukradla. Kto by však išiel pracovať do zapadnutej boxerskej školy?
Kuba však i tak vychovala množstvo kvalitných športovcov a trénerov, z ktorých mnohí skončili v niektorej latinskoamerickej krajine, odkiaľ vzácnymi devízami prispievajú do deravej socialistickej pokladnice.
Vstupenka na slobodu
Komunistické kádre hovoria, že dobrý šport existoval na Kube aj pred revolúciou. Podľa nich však nebol inštitucionalizovaný a športovci víťazili bez záujmu oficiálnych miest. Teraz sa hovorí, že „box je Kuba“. Legendárny Kid Chocolate alias Eligio Sardińas, ktorý v boxerskom ringu triumfoval ešte pred príchodom komunizmu, musel hovoriť: „Box som ja“. Bol dobrý, dokonca až taký dobrý, že z ringu po zápase zostupoval, akoby sa nič nedialo.
Od čias legendárneho Kida sa zoznam kubánskych boxerov rozšíril o obrovský počet mien. Kubánska boxerská škola rástla a v posledných troch desaťročiach má čo povedať vo svetovom ringu. Stačí uviesť už spomínaného Teofila Stevensona či Félixa Savóna, držiteľa dvoch olympijských medailí.
Malým boxerom z Ramónovej školy opakujú, ako Teofilo odmietol päť miliónov amerických dolárov a zostal na Kube. Malí rambovia v dnešnej kubánskej škole by jeho „dilemu“ možno riešili inak. Chcú cestovať a vidieť svet. Byť majstrom v boxe už nie je pre Kubánca iba príležitosťou, ako od zlosti za americké obchodné embargo zmastiť nejakého statného chlapa z Floridy. Už nie je v móde ani návrat do vlasti po víťaznom zápase na olympiáde, keď každého úspešného športovca vybozkával sám veľký Fidel Castro a do kroku mu východokubánski kapelníci zahrali Guantanameru. Teraz ide aj o lístok do nepoznanej cudziny.
Autor: HAVANA - BRATISLAVAFOTO - AUTOR