Vystúpiť na Aconcaguu - sen, ktorý sa neplní ľahko

guu má pred nami náskok dve či tri hodiny a my máme čo robiť, aby sme aspoň čiastočne dotiahli časový sklz.

Stúpame stále vyššie a vyššie. Je už dávno tma a ochladilo sa. Začína pofukovať vetrík, ktorý sa čoskoro mení na nepríjemné vetrisko. Kým nevyjde mesiac, je to len také tápanie na slepo. Až potom nám na cestu modrastým svetlom zasvieti Južný kríž a miliardy hviezd.

Nočná scenéria hrozivo temných skalných stien a striebristá cesta kľukatiaca sa pred nami si definitívne zakóduje miesto, ktoré sa z mysle nedá len tak jednoducho vymazať. Občas vám zahučí v hlave, ale zatiaľ sa dá.

V pohode je aj Monica. Jej korene siahajú až kdesi k Budapešti, no ona vyštudovala históriu v Buenos Aires a v súčasnosti robí profesionálneho horského vodcu. Na vrchole malého Everestu, ako s obľubou Argentínčania nazývajú 6962 metrov vysokú Aconcaguu, ktorá je nielen najvyššou horou Argentíny, ale aj Ameriky.

Monica je nezmar. Je nekompromisná a tvrdohlavá, možno aj preto ju priatelia pomenovali jednoducho leon - lev. Udávala tempo a mali sme čo robiť, aby sme s ňou udržali krok. Horšie je na tom len náš spoločník Walter. Zápasí s astmou a neustále krváca z nosa. Dvadsaťjedenročný mladík je na vysokohorskej túre prvýkrát a má problémy. Každých päť krokov zavrávorá medzi skaliskami, zastaví sa a sťažka lapá po dychu. "Que pasa, Walter?" So starosťou sa obzeráme na sinavého mladíka. Waltera sme nakoniec pred polnocou doslova doniesli do základného tábora Confluencia.

Pred polnocou sme sa v hlavnom stane pustili do večere. Polievku z prášku cítiť plesňou a sušienky sú navlhnuté. Ale horúca čokoláda, ktorú pri blikajúcich sviečkach rozmiešavame zubnou kefkou, s hutnou dávkou koňaku chutí báječne.

Tábor je vo výške 3300 metrov nad morom a buráca tu ľadové vetrisko, stany musíme v noci niekoľkokrát istiť skobami. Zobudili sme sa ešte za tmy, premrznutí a nevyspatí. Mali sme pred sebou ďalších osem hodín šliapania a terén, ako sa zdá, bude ťažší. Vyrazili sme všetci, dokonca aj Walter sa rozhodol, že pôjde ďalej. Počasie sa po nočnej búrke umúdrilo a je ako vymaľované. Andské končiare akoby posypané zvláštnym hnedožltým pieskom a len ich štíty sa trblietali v rannom slnku poprášené čerstvým snehom. Vzduch bol čerstvý a napočudovanie bolo príjemne teplo. Celá oblasť národného parku pôsobí ako mesačná krajina. Oči sme mali od monotónnej načervenalej farby ťažké únavou. Všetci sme dúfali, že konečne uvidíme úžasný najvyšší bod Ameriky. Ohromný oceľovo modrý štít zahltený tonami snehu a ľadu žiaril v slnku ako strieborná hora. Jediným naším prianím bolo vystúpiť až na vrchol. Zostalo len želaním - dobré počasie sa skončilo. Na aklimatizáciu by sme potrebovali minimálne päť dní a samotný výstup po hrebeni na vrchol trvá trikrát toľko. Nezostáva nič iné len na tzv. Francúzskom námestí - Plaza Francia zatrúbiť na ústup.

Keď sme si cestou späť do Mendozy ošetrovali zmučené nohy v prírodných kúpeľoch na moste Inkov, Monica si všimla naše vyčítavé pohľady. Vstúpila medzi nás a povedala: "Čo ste vlastne chceli? Vystúpiť na Aconcaguu len tak? Čo vás nemá!"

Stanislav Zachar,

cestovateľ