Alexander Lukašenko, muž, pre ktorého nič nie je nemožné. FOTO - REUTERS
Režim prezidenta Lukašenka vykazuje všetky znaky diktatúry. Medzi ne patria aj hlúpe súťaže, ktoré Lukko (ako mu v Bielorusku familiárne hovoria) počas tých pár mesiacov. čo som tam bol, vymyslel. Prebiehala práve letná olympiáda v Aténach a na domácich poliach žatva. A tak si dali družstevníci za cieľ, že zožnú viac tisícok megaton obilia, ako dovezú bieloruskí športovci medailí. Neviem, ako súťaž nakoniec dopadla, ale každý večer bolo prvých desať minút v správach venovaných krásnym grafom, ktoré informovali, koľko percent plochy daného regiónu sa už zožalo, koľko stihli v daný deň a koľko chýba. Všetko vyjadrené v percentách aj absolútnych jednotkách. Radosť pre štatistikov. Nasledovala informácia, koľko medailí už Bielorusi majú, a všetko to komentárom zavŕšil sám veľký Saša. Zvyšok správ už patril iba jemu.
Súťaž poľnohospodári verzus športovci však ani zďaleka nebola tým najzvláštnejším nápadom diktátora. V desaťmiliónovom Bielorusku sú momentálne dvaja mobilní operátori, MTS a Velcom. Boom mobilov sa nevyhol ani tejto krajine (z 0 používateľov v roku 2001 na súčasných 2,5 milióna) a pokračuje rýchlym tempom. Práve z tohto dôvodu sa Mr. Diktátor rozhodol, že neponechá nič kapitalistom zo západu a určil skupinu, ktorá má za úlohu vyvinúť rýdzo bieloruský mobil (BelMo).
Ako sám povedal, prečo by mali dovážať rôzne Siemensy, Nokie či Sony Ericssony, keď majú mozgové kapacity (a šikovné ručičky), ktoré sú schopné vyrobiť oveľa lepšie prístroje? Druhý argument bol, že keď dokážu vyrobiť traktor, dokážu vyrobiť akýkoľvek iný prístroj. Traktor je predsa to najsofistikovanejšie, čo kedy človek vymyslel a všetko ostatné je oproti tomu malina. Ak novým prístrojom Lukova partia všetkým nevytrie zrak, určite budeme mať aspoň BelMo pred očami. Už sa teším...
Z rozprávania som o diktatúrach a ich šialených vodcoch počul všeličo a dobre som sa na tom bavil - nedokázal som si to reálne predstaviť. Ale až keď som videl skrúšené tváre športovcov v bieloruskom štúdiu v Aténach, keď sa snažili zdôvodniť, prečo nezískali medailu, hoci boli favoritmi (jednoducho vybuchli, stáva sa...), uvedomil som si, že im pred očami behajú obrazy toho, čo ich bude doma čakať. A presne vtedy sa, aspoň trochu, otvorili oči aj mne a nemal som vôbec dobrý pocit. Súťaž s poľnohospodármi nemohla mať víťaza a ja už sa určite nikdy nepobavím na úletoch, ktoré sú neobmedzení obmedzenci schopní vyprodukovať.
Diktatúru by si mal aspoň ako turista zažiť na chvíľu každý. Povinne!
vanko.blog.sme.sk
Autor: JURAJ VANKO