Hrubé sedimenty usadené v tropickom mori v čase, keď sa po planéte Zem preháňali dinosaury, sa naozaj vyvrásnili do horstva. Nazvime ho hoci aj Pratatry. O tom, akú mali podobu a na ktoré súčasné pohorie sa ponášali, veľa nevieme. Chce to poriadnu dávku fantázie a predstavivosti v štýle jurského parku. K dispozícii máme len zopár informácií, ktoré dokážu vyčítať pozorné oči geológov z hornín a minerálov.
K takým napríklad patrí objavenie stôp dávno vyhynutého dinosaura vytlačených do zaschnutého bahna jurského močiara, ktoré sa našli v Tichej doline. Obrovský jašter, ktorý ich tam zanechal, žil v období, keď budúce Tatry prežívali "pôrodné kŕče" alpínskeho vrásnenia predznamenávajúceho vznik druhohorného vrásového pohoria. Podľa geológov bola vtedy táto oblasť rozpálenou pustatinou s rozptýlenou tropickou vegetáciou krovitých prasličiek a papradí. Piesčité bahno časom vyschlo a stuhlo. Neskôr skamenelo na pieskovec aj s jedinečným svedkom života v pravekých Tatrách.
Pratatry prežili niekoľko desiatok miliónov rokov. Obrazne povedané, na ich "úmrtnom liste" by sa ako príčina smrti mohlo uviesť utopenie. Voda, vietor a ďalšie prírodné živly postupne zbrusovali vrásové pohorie a znižovali ho. Až napokon sa v starších treťohorách (paleogén) celá oblasť ponorila do teplej vody tropického mora, ktoré prekrývalo veľkú časť dnešného Slovenska. Sedimenty, ktoré sa na jeho dne uložili, dnes tvoria podložie Podtatranskej a Hornádskej kotliny.
Ani o Tatrách z mladších treťohôr (neogén) veľa nevieme. Naďalej sa na ne treba pozerať ako na dejisko nejakej detektívky či diela z oblasti science-fiction. Za overený fakt však treba považovať tvrdenie, že asi pred 15 až 20 miliónmi rokov sa vývoj začal konečne uberať smerom k Tatrám, aké ich poznáme dnes. Karpatská krajina sa rozčlenila na pohoria a kotliny v kontúrach už dosť podobných terajším. Predpokladá sa, že neogénne Tatry boli spočiatku iba pomerne nízkym stredohorím bez bralnatých hrebeňov a hlbokých dolín s plesami. Malým zvyškom povrchu zachovaného z tých čias by mohlo byť napríklad Lúčne sedlo pod Končistou. Iné stopy z tohto obdobia by sme asi nenašli.
Na začiatku štvrtohôr chýbajú do konca tatranského životopisu "len" dva milióny rokov. V závere sa jeho priebeh poriadne stupňuje. Štvrtohory Tatrám priniesli veľké zmeny - výrazne sa ochladilo a zároveň sa oživili tektonické pohyby. Pohorie poriadne "podrástlo", dnes prevyšuje okolie o takmer 2 000 m. Tatry sa dvíhali, pričom snežná čiara sa v ľadových dobách znižovala. Najmenej trikrát nastali priaznivé podmienky na to, aby sa ich časť skryla pod biely ľadovcový pancier. Tatranské ľadovce sa podobali na dnešné alpské. Masy ľadu zaplnili väčšinu dolín a značne ich premodelovali. Je prekvapujúce, že viac ľadovcov bolo na teplejšej južnej strane pohoria. Má to však logické vysvetlenie. Tatry sa dvíhali asymetricky - viac na juhu, preto sa najvyššie tatranské štíty nenachádzajú na hlavnom hrebeni, ale na južných rázsochách. Južná strana Tatier mala viac ľadovcov, avšak ľadovec-rekordér bol na ich severnej strane. Mohutný ľadovcový splaz zapĺňajúci Bielovodskú dolinu dosahoval úctyhodnú dĺžku 14 km. Bol taký hrubý, že keby na dne doliny stála Eiffelova veža, jej vrchol by bol 30 m pod povrchom ľadovca.
Na mieste vzniku ľadovca sa utvorili veľké jamy z troch strán uzavreté skalnými stenami. Po roztopení ľadovcov na konci poslednej ľadovej doby sa tieto jamy zaplnili vodou a stali sa z nich plesá karového typu. Peknými príkladmi takýchto jazier sú Veľké Hincovo pleso alebo obe Wahlenberove a Temnosmrečinské plesá. Z ľadovcového kotla vybiehal do doliny ľadovcový splaz. Jeho pomaly sa pohybujúca ľadovcová hmota pred sebou tlačila kamenie a hlinu, z ktorých sa na konci utvoril priečny morénový val. Aj tu vznikli po ústupe ľadovcov plesá. Typickým príkladom morénového jazera je Popradské pleso.
Ostatná epizóda v živote Tatier trvala relatívne krátko. Asi pred 10 000 rokmi sa nielen v Tatrách natoľko oteplilo, že sa ľadovce z dolín úplne vytratili.
(Úryvok z časopisu Krásy Slovenska č. 1-2/2005 - rubrika POHORIA).