Lokalita s otvoreným rozhľadom takmer na celú Rudniansku kotlinu a okolité vrchy je prístupná z obce. Od autobusovej zastávky Dlžín-rázcestie treba prísť do dediny a odbočiť prvou ulicou doprava. Za domami cesta pokračuje proti prúdu potoka. Asi po 400 metroch treba vystúpiť trávnatou stráňou na vyvýšeninu, ktorou vrcholí hrebienok ťahajúci sa po pravej strane.
Hrádok tvorí vrcholová plošina približne elipsovitého tvaru, voľakedy obohnaná kamennými hradbami, ktoré pripomínajú miestami ešte badateľné zvyšky múrov. Na severe ju od ostatného terénu oddeľuje mohutná šijová priekopa. Na východe priekopa ústi do strmého svahu so skalnými zrázmi, ktoré z tejto strany hradu poskytovali prirodzenú ochranu. Z vnútornej zástavby sa nezachovali nijaké nadzemné zvyšky.
Na základe terénnych prieskumov a nálezov keramického materiálu možno život na tomto mieste rámcovo datovať do 12. až 13. storočia. Historici s poukázaním na absenciu listinných údajov o hrádku spresnili hornú hranicu tohto obdobia na polovicu 13. storočia. V tom čase hrádok pri Dlžíne vraj prestal plniť svoju funkciu a spustol.
V Rudnianskej kotline mal najstaršie rodové sídla domáci šľachtický rod Diviackovcov, ktorý si rodový predikát odvodzoval od Diviak nad Nitricou. Už v roku 1210 tu podľa dokumentov žil Blažej z Diviak, spoločný predok rodu, ktorého príslušníci si neskôr majetky začali deliť. V oblasti Rudnianskej kotliny sa najvýznamnejšími vlastníkmi stali rodové odnože Blažejových vnukov Akura a Folkmara. Deliacou čiarou ich pozemkov bola riečka Nitrica. Oblasť na jej pravom brehu pripadla Akurovej vetve, podstatná časť na ľavom brehu (vrátane Dlžína) patrila Folkmarovej odnoži.
Spočiatku obyvateľom celej kotliny slúžil kostol v Diviakoch nad Nitricou. Po rozdelení majetku si Folkmarovi dediči postavili vlastný kostol v Horných Diviakoch (neskoršia Kostolná Ves). Ich mocenským strediskom na tomto území sa pravdepodobne stal starý rodový hrádok nad Dlžínom. V roku 1275 si Folkmarovi synovia Kozma a Bán zdedený majetok na ľavom brehu Nitrice opäť delili. Niektoré dediny pripadli Kozmovi, iné Bánovi.
V roku 1295 oligarcha Matúš Čák vynútenou výmenou získal od Petra, syna bývalého trenčianskeho župana Báša, hrad Uhrovec s celým panstvom. Majetky Diviackovcov v Rudnianskej kotline sa tak dostali do bezprostredného susedstva neustále sa rozširujúceho územia obávaného magnáta a Bánovi synovia Barlev a Jaroslav, ale i Štefan, syn Štefana z Akurovej vetvy rodu, sa stali tzv. familiármi trenčianskeho oligarchu.
Príslušníci oboch rodových vetiev sa koncom roku 1298 dostali v Trenčianskom hrade do prudkej hádky. Štefan obvinil svojich druhostupňových bratrancov z nevery voči pánovi. Keďže jedna strana sporu nevedela obžalobu dokázať a druhá vyvrátiť, Matúš Čák nariadil, aby škriepku rozhodli súbojom na jeho dvore. Barlev s Jaroslavom takýto postup odmietli.
Z Trenčianskeho hradu ušli a utiahli sa pod ochranu kráľa Ondreja III. Matúšovmu hnevu sa však nevyhli. Potvrdzuje to sťažnosť obidvoch bratov na magnáta, ktorého obvinili, že ich najskôr násilím pripútal k sebe, potom vyhnal z majetkov a nakoniec spustošil bližšie nepomenovaný hrad. Niektorí historici sa domnievajú, že týmto hradom bol Vyšehrad na hranici hornej Nitry a Turca. Iní vyplienenú pevnosť stotožňujú s hradom Diviackovcov pri Dlžíne.
V roku 1332 si dedičia Kozmu a potomkovia jeho synovcov Barleva a Jaroslava majetok rozdelili nanovo. Pri opise chotára dediny Dolná Banka (dnešná súčasť dediny Banka) sa vtedy západne od Šutoviec spomína cesta prichádzajúca spod hradu.
Táto pasáž bez pomenovania hradu sa obvykle interpretuje ako cesta prichádzajúca od Bojníc. Ak pripustíme, že obeťou trestnej výpravy Matúša Čáka proti kamennému hradu Barleva a Jaroslava na konci 13. storočia bol ten istý hrádok, údaj z roku 1332 môže byť už len živou spomienkou na zanikajúcu fortifikáciu.
Netreba vari zdôrazňovať, že tieto úvahy sa niesli v rovine hypotéz. Ich cieľom bolo iba naznačiť, že aj zabudnutý hrádok pri Dlžíne má nádej na kus vlastnej histórie.
(Úryvok z časopisu Krásy Slovenska č. 1-2/2005 - rubrika HRADY A ZÁMKY)