 Zimné Helsinki. Senátne námestie a katedrála v Helsinkách. FOTO - AUTOR |
Fínske Helsinki sú spolu s nórskym Oslom jediné dve hlavné mestá v Európe, ktoré nemajú svoju stredovekú históriu. Helsinki založil švédsky kráľ (dnešné územie Fínska vtedy patrilo Švédskemu kráľovstvu) Gustav Vasa v roku 1550. Za jeho hlavný motív dnes považujeme snahu ekonomicky konkurovať prístavnému mestu Tallin, ktoré leží na druhom brehu Fínskeho zálivu.
Mesto založené rozkazom
V nasledujúcich viac ako 250 rokov však Helsinki boli len menšou rybárskou dedinou, ktorej význam nezodpovedal predpokladom. Keď však dnešné fínske územie získali Rusi, takmer vzápätí, v roku 1812 vyhlásili Helsinki za hlavné mesto fínskej oblasti.
Administratíva sa tak presunula z pôvodného hlavného mesta Turku, ktoré leží na západnom pobreží preto, aby bola bližšie k Rusku a ďalej od Švédska. V nasledujúcich rokoch sa v Helsinkách uskutočnil obrovský urbanistický projekt pod vedením nemeckého architekta Carla Ludwiga von Engela, ktorý tu naplánoval a postavil celú štvrť. Stred predstavovalo obrovské námestie (Senátne námestie) v tvare štvorca, na jeho stranách sa nachádzali budovy - štyri základné sociálne zložky vtedajšej spoločnosti: katedrála, univerzita, senát a meštianske domy. Aj okolité ulice, v ktorých sa dnes nachádzajú predovšetkým budovy univerzity, v jednotnom štýle navrhol Engel.
Helsinki sa často uvádzajú ako príklad mesta založeného z rozhodnutia panovníka. Stalo sa tak prakticky dvakrát a trvalo až do začiatku 20. storočia, kým začalo mesto rásť a veľkosť Senátneho námestia pomaly prestávala kontrastovať so zvyškom mesta. Kým v roku 1895 mali Helsinki iba okolo 40-tisíc obyvateľov, v roku 1915 to už bolo vyše 150-tisíc. Dnes je počet obyvateľov rovnaký ako v Bratislave.
Mesto mladých
Vďaka mladému veku Helsínk je centrum mesta nezvyčajne priestranné. Architekti a plánovači nemuseli bojovať s úzkymi gotickými uličkami, tak ako to poznáme aj z Bratislavy, dominujú mu široké promenády, obrovské parky a rozľahlé námestia. V zime, keď teplota klesá pod -15 °C a vonku je málokto, pôsobí ich prázdnota trochu strašidelne, naopak, na jar s prvými jarnými lúčmi sa rýchlo zaľudnia. Prechod medzi zimou a jarou tu býva náhly a málokto sa z neho dokáže tešiť tak, ako Helsinčania. Na rozdiel od Slovenska, kde je zvykom posedávať hlavne v kaviarňach, krčmách a reštauráciách, v Helsinkách sa mnohí usadia na lavičke pri mori, na pikniku v parku alebo s vlastným alkoholom niekde na schodoch.
Priestrannosť zachovali aj pri rozširovaní mesta. Verejná prímestská doprava chodí do vzdialenosti až takmer 100 kilometrov, na druhej strane, len pár kilometrov od mesta sa nachádzajú skutočne rozľahlé lesy, polia, jazerá a dokonca i národný park.
Aj preto, že v Helsinkách a okolí nie sú takmer žiadne kopce, je tu mimoriadne populárna jazda na bicykli. Prispieva k tomu dokonale vybudovaná sieť cyklistických chodníkov. Vďaka cyklistickým možnostiam a dobre premyslenej verejnej doprave nie je automobilová doprava taká obľúbená ako v iných európskych krajinách a každodenný rituál dopravnej zápchy, ktorý poznáme z európskych metropol je tu skôr výnimkou.