Albánsko má pravdepodobne najhoršie cesty v Európe. Mercedesy a džípy sú jediným spoľahlivým spôsobom dopravy, samozrejme, okrem koňov a somárov.
Slovák maďarskej národnosti bol u policajtov len raz, keď mu ukradli babetu. Vysvetľuje colníkovi, že určite to nie on, koho hľadá Interpol, že musí ísť o omyl. Lenže všetky vysvetlenia sú zbytočné. Colník celú situáciu hrá, Interpol je kulisa. V jeho scenári je colnica dvorom a on je na ňom kohútom. Úlohu hrebienka obsadil revolver. Colníkovým obecenstvom je trojhodinový rad albánskych áut, ktorých pasažieri čakajú na jeho pečiatku - vstupenku do Čiernej Hory. Ak chcú ísť ďalej, nezostáva im nič iné, len strpieť vulgárneho srbského colníka. Jedine, že by ho raz niekto nestrpel.
Wellcome to Tirana
Etnická téma je v Albánsku stále prirodzene živá preto, že polovica Albáncov žije mimo krajiny. Televízia sa považuje za celoplošnú, len ak signálom pokrýva okrem Albánska aj Kosovo a Čiernu Horu. Každá rodina má príbuzných buď v jednej, alebo v druhej susednej krajine. Každému Albáncovi je jasné, že Albánsko je časť sveta ohraničená hranicami. Ale hranice sú len veľmi relatívnym pojmom.
Tirana je od severných hraníc Albánska vzdialená asi 150 kilometrov. Žiadne staré ani nové problémy so Srbmi sem nedoliehajú. Práve naopak. Tirana vyzerá, ako keby Albánsko nemalo žiadne problémy. V centre mesta sa v stovkách barov a reštaurácií bavia davy mladých. Majú tu taký zvyk: na diskotéku pustia mužov len v spoločnosti žien. Koľko mužov, toľko žien. I keď sa toto nepísané pravidlo dá pomerne ľahko obísť, vraj funguje ako spoľahlivá prevencia konfliktov vyvolaných kvôli ženám.
Tirana rozhodne nezodpovedá chýrom o chudobnom Albánsku. Rozdiely medzi realitou a povesťami sú spôsobené sčasti nevedomosťou a sčasti tým, že v oficiálnych štatistikách všetkých možných inštitúcií chýba zhruba polovica albánskeho bohatstva. Peniaze, ktoré zarobia Albánci v gréckych dokoch, nemeckých závodoch alebo v slovenských hoteloch a kasínach, nefigurujú v žiadnom účtovníctve. Lenže to im nijako nebráni v tom, aby sa nedali veľmi hmatateľne minúť.
Tirana je plná novostavieb - stavajú sa byty, bary, závody, hotely. A to isté platí pre množstvo ďalších miest na pobreží. Zatiaľ všetky nové zariadenia stačia obsadiť domáci, no ich bary a pláže v skutočnosti čakajú na Európanov, Američanov, eurá, doláre. Každý verí, že je len otázkou času, keď do krajiny orlov, ako si Albánci hovoria, zamieria cestovné kancelárie a vydavatelia bedekrov.
Cesty pre mercedes
O Albánsku kolujú fámy, že väčšinu ich automobilového parku doviezli do krajiny zlodejské gangy. Nie je to úplná pravda. Je síce fakt, že kým Albánec opustí krajinu, musí si poriadne preveriť pôvod svojho vozidla, aby mu ho hneď po prekročení hraníc nezobrali policajti, no nie vždy ide o čistú zlodejinu. Pôvodní majitelia, najmä Taliani, si vraj celkom ochotne nechávali zmiznúť auto za niekoľko stoviek dolárov, a po pár hodinách, keď sa auto už viezlo na trajekte, nahlásili krádež polícii. A vzápätí poisťovni, ktorá im ho, samozrejme, preplatila.
Je celkom možné, že aj tento fenomén prispel k tomu, že Albánsku patrí prvé miesto na svete v počte mercedesov na hlavu. Hlavným dôvodom tohto prvenstva však nie sú gangy, ale cesty. Po celom štáte sú vozovky také rozbité, že riadenie auta nie je vôbec o pravidlách premávky, o zápchach, semaforoch, ale o jamách, výmoľoch a skalách. A na takomto povrchu sa najlepšie darí mercedesom. Takže zhruba každé druhé auto je mercedes vo veku od 20 rokov do pár mesiacov.
Jedinú vážnu konkurenciu majú na severe krajiny, kde je kvalita ciest zlá ešte aj na miestne pomery. Tam na jeden mercedes pripadá jeden zapriahnutý somár alebo kôň.
Úspory vzali pyramídové hry
Najnespravodlivejšia na Albánsku je jeho povesť. A to sa netýka len názoru Slovákov, ktorí si Albánca automaticky stotožnia s mafiánom. Pomýlené sú aj mnohé internetové bedekre.
Pri pohybe po Albánsku je dobré mať na pamäti, že jeho dnešní aj minulí obyvatelia si užili chudoby a krvi viac než ktokoľvek iný. Smrť sa tam vďaka tomu cíti možno o niečo viac doma, ako napríklad u nás.
Dobrým príkladom rozdielnosti sú pyramídové finančné schémy, teda podvody, ktorým sa nevyhla žiadna z bývalých socialistických krajín. V Albánsku dosiahli rozmery, ktoré im mohli B.M.G., Drukos alebo Horizont iba závidieť. Keď sa v roku 1997 albánske pyramídy zrútili, boli v nich odhadom dve miliardy dolárov, čiže polovica domáceho produktu. V krajine sa nedala nájsť rodina, kde by aspoň niekto neprišiel o všetky svoje úspory. Keďže firmy prevádzkujúce pyramídy podporovala oficiálna moc a vtedajší prezident Sali Berisha tesne pred ich krachom vystúpil v televízii a sám vyvracal fámy pochybovačov, reakcia okradnutých Albáncov bola krvavá. Ľudia strieľali do policajtov, rabovali obchody, napádali oficiálne inštitúcie.
Albánska prítomnosť je úplne iná, bezpečnejšia. Krajina sa snaží vstúpiť do Európskej únie, je aktívna v medzinárodnej politike, reformuje školstvo, zlepšuje vymáhateľnosť práva. V Tirane je hotel Sheraton, o ktorom môže Bratislava len snívať. Do krajiny prichádzajú renomované banky, telekomunikační operátori, internet. Ľudia hovoria po anglicky, obchodníci sú ochotní, ale nie vtieraví, dievčatá sa obliekajú podľa najnovšej módy. Na plážach sa opaľujú bezstarostní turisti, v centre Tirany chodia bankári v kravatách.
Bezpečnosť
Lonely Planet píše, že bezpečnostná situácia v Albánsku sa zlepšuje, no návštevníci by aj tak mali byť mimoriadne opatrní. Jediným regiónom, ktorému by sa turisti podľa Lonely Planet mali vyhnúť, je severovýchodná časť, hraničiaca s Kosovom.
Najnavštevovanejšie sú albánske letoviská na pobreží a Tirana. Je tam čulý turistický ruch, množstvo diskoték, barov a turistických atrakcií, kde platia rovnaké bezpečnostné riziká ako hocikde inde na svete.
Povesti o mafiánskej náture sú scestné. Albánci sú srdeční, turistom väčšinou vychádzajú v ústrety, ale nevnucujú svoju spoločnosť. Pri návšteve albánskej domácnosti si turista užije skutočnú pohostinnosť.
Peniaze a ceny
Kde je chudoba, tam je lacno. Kto sa chce cítiť v Albánsku ako kráľ, mal by sa s návštevou poponáhľať. Ceny rastú s pribúdajúcim turizmom, najrýchlejšie v Tirane a turistických centrách na pobreží.
V reštaurácii sa dá veľmi slušne najesť už za 100 korún. Výnimkou z nízkych cien je pivo. Polliter domáceho sa predáva za 30 až 50 korún, zahraničné značky od 80 korún.
Lonely Planet označuje Albánsko za lacnú krajinu pre západných turistov, s denným rozpočtom okolo 100 dolárov v prípade ubytovania v najlepších hoteloch a navštevovania najlepších reštaurácií.
Miestnu menu - albánske leky - možno vymeniť v bankách, ale podstatne výhodnejšie kurzy ponúkajú veksláci, ktorých tolerujú úrady aj policajti. V navštevovaných centrách je ich veľa, a navyše sú ľahko identifikovateľní - leky za stovky a tisíce dolárov držia veľmi nápadne v rukách. Podľa miestnych obyvateľov sa vekslákom dá dôverovať, pretože musia konkurovať bankám. Ak by aj vekslák niekoho oklamal, je možné, že ho jeho konkurenti vyženú z ulice, aby nekazil povesť.
Ženy v turistickej oblasti Škodra si zarábajú tkaním kobercov.
Gjirokastra - medzi malebnými kamennými domčekmi vyrastal diktátor Enver Hodža.