Už z diaľky ich vidno. Biele nadýchané terasy jedného z najnavštevovanejších miest v Turecku. Pamukkale leží na juhozápade krajiny neďaleko mesta Denizli. Je jedno, či prichádzate z Bodrumu na brehu Egejského alebo vzdialenejšej Antalye či Alanye pri Stredozemnom mori, kam najčastejšie prúdia slovenskí turisti. Biely vápencový kopec vyzerá z každej strany majestátne. Možno práve preto, že leží uprostred šedivej a napoly vyprahnutej krajiny. Čím viac sa približujete, tým je oslnivejší. Napriek tomu máte v určitom momente pocit, akoby niekto zabudol čarovnú formulku, ktorou mal zastaviť hrnček var. Vykypená kaša sa rozliala po okolí a zostali po nej nadýchané obláčiky.
Hierapolis
Pamukkale bolo obývané odpradávna. Pri horúcich prameňoch vznikali prvé osady a už v 6. storočí pred naším letopočtom tu na ochranu obchodných ciest založili Lýdi mesto Hierapolis. Až Rimania však naplno využili liečivé účinky prameňov a okolo roku 133 p. n. l. tu bolo až troje kúpeľov.
Do Hierapolisu prichádzali ľudia z celej Rímskej ríše, v časoch najväčšej slávy tu bývalo okolo 200-tisíc ľudí. Je len zrejmé, že nie všetkým mohli liečivé pramene pomôcť. A tak sa dodnes zachovala aj nekropola - pohrebisko. Nachádza sa tu až 1200 hrobiek a aj po smrti nám ich majitelia odkazujú, kto tam bol uložený. Samozrejme, čím väčšia a aj vyššia hrobka, tým bohatší nebožtík.
K najstarším (asi 4. storočie p. n. l.) patria kruhové rodinné hrobky, k mladším tzv. domčekové. Pri sarkofágoch sa tiež odlišovalo postavenie - čím dôležitejšia osoba, tým vyššie položený sarkofág. Dnes túto slávu obrastá tráva, v horúcom vzduchu akurát spievajú cikády a na slávnych hrobkách sa vyhrievajú jašterice. Inak je tu však ticho, ako sa na miesto odpočinku patrí.
Na terasách
Ruch "veľkomesta" sa preniesol na biele terasy. Ako mravce po vysypanom cukre sa tu hmýria stovky turistov. S topánkami v rukách či pripnutými na ruksakoch, pretože na terasy môžete vstúpiť len bosí, hladkajú biele steny, okraje jazierok, umývajú sa pod malým vodopádom. Natierajú sa mokrým sintrom. Ako keď si rozpustíte kriedu a nanesiete si ju na telo.
Ako však potvrdia pamätníci, dnes to už nie je, čo bývalo. Horúce pramene začali začiatkom deväťdesiatych rokov vysychať. Nedostatok vody spôsobil, že biele terasy postupne šedli. V roku 1997 turecká vláda Pamukkale zatvorila a začala so záchranou. Ako prvé zrušila hotely, ktoré vodu odoberali do svojich bazénov. Dnes tu po nich zostali len betónové základové platne. Jazierka aj celý areál vyčistili a zrekonštruovali a zredukovali jednotlivé výpuste. Dnes ich je 25, vodu z nich regulujú a rovnomerne vypúšťajú. Takže už nezažijete hukot padajúcej vody v celom areáli, ale len v jeho časti.
Pred rekonštrukciou ste sa mohli v jazierkach kúpať, aj opaľovacie krémy však nesú za devastáciu časť zodpovednosti. Takže dnes si môžete omočiť len nohy, prípadne sa postaviť pod vodopád.
Ak ste však čakali, že voda v jazierkach bude horúca, schladí vás hneď prvé.
Horúci prameň zostal na Pamukkale využiteľný len jeden. V miestnych kúpeľoch si môžete oddýchnuť v zákutí medzi antickými stĺpmi. Po túre terasami, kde sa aj v máji teploty vyšplhajú nad 30 stupňov, to padne veľmi dobre.
Pamukkale
Vstupné do areálu (nekropola, Hierapolis aj terasy) je 5 miliónov tureckých lír (asi sto korún). Cestovné kancelárie robia na Pamukkale fakultatívne výlety, ale dostať sa sem môžete aj individuálne. Buď si prenajmete auto, alebo využijete služby miestnych cestoviek. Autobusová sieť je v celom Turecku veľmi hustá. Tzv. dolmaše jazdia často a nie sú drahé. Stačí sa postaviť na kraj cesty a zamávať. Autobusové stanice sú zvyčajne len vo väčších mestách, zastávky bývajú tiež len zriedka.
Ako vznikla sintrová nádhera
Pohorie Honas Dai má sopečný pôvod a dodnes funkčné tektonické podložie. Každá padajúca kvapka dažďovej vody naviaže na seba zo vzduchu promile plynu oxidu uhličitého, čím sa zmení na slabú kyselinu uhličitú. Pri styku s vápencom ho naleptáva a rozpúšťa. Tak pomaly vznikajú krasové jaskyne. V prípade Pamukkale sa však dažďová voda dostáva puklinami až k podložiu, kde sa zohrieva na teplotu 35 - 40 stupňov Celzia, čím sa zbavuje oxidu uhličitého a núti rozpustený vápenec opäť vyzrážať sa. Stáva sa z neho jemne kryštalický biely sinter, ktorý vytvára neuveriteľné stenové drapérie, jazierka, vodopády. V Pamukkale táto činnosť vyzrážala na území dva a pol kilometra dlhom a pol kilometra širokom.
Podľa legiend však na terasách obri sušili bavlnu, z čoho sa odvodzuje aj názov. Pamuk znamená bavlnu a kale zámok. Preto sa často v titulkoch objavuje spojenie bavlníkový zámok.
Autor: JANA ČEVELOVÁFOTO SME - JÁN KROŠLÁK