Hacienda kávového baróna spoza paliem.
Cestovali sme spolu z malého nemeckého koloniálneho mestečka Tovar, ležiaceho v nadmorskej výške 2000 m v severozápadnej Venezuele. Samotné mesto vyzeralo ako bavorské kúpeľné centrum, dodatočne postrčené k rovníku aj so svojimi obyvateľmi, ktorí naoko tvrdošijne odmietajú uveriť tomu, kde sa to vlastne nachádzajú. Naším cieľom bola hacienda v zelenom údolí a priateľ môjho šoféra – „kávový barón“. Po jeden a polhodinovej jazde autom sme zanechali za sebou suchšiu klímu večnej jari a utápame sa v kropajach vlastného potu. Cesta sa prudko zvažuje do kotliny o 1700 metrov nižšie a tlaková hladina náhle drví ušné bubienky tak, že nepočujete vlastné slovo.
Chlapík s hustou čiernou šticou, výrazným obočím, veľkým nosom a lícnymi kosťami – pravá kópia Jiřího Bartošku, nám s úsmevom potriasa ruku. El haciendero – don Armando Borjas van den Branden, ktorý svoju dušu a srdce zasvätil pestovaniu kávy, má rodinné korene z matkinej strany zapustené až kdesi v belgickom Gente. Rodičia mu dali najlepšie vzdelanie a po vysokej škole vo Švajčiarsku sa vrátil domov a s vervou sa pustil do obnovy zanedbaného rodičovského dedičstva. Stal sa majiteľom latifundie El Limon s úctyhodnou rozlohou 6000 hektárov. Je najväčším vlastníkom kávovníkových plantáží v severozápadnej Venezuele.
Syn jedného z robotníkov na dvore pražiarne kávy si rád zapózoval
Keď nám majiteľ ukazoval svoje panstvo, nemohli sme odtrhnúť oči od starej pražiarne, ktorá bola v neustálej prevádzke. Robotníci v páľave pobehovali sem a tam po rozpálenom betónovom dvore a pripravovali kávu v jutových vreciach na praženie. „Svetová burza kávy v Londýne uvádza, že štyria najdôležitejší producenti kávy – Brazília, Kolumbia, Venezuela a Kostarika sa stávajú viac-menej rivalmi a neutíchajúce rozpory medzi nimi skôr škodia, než pomáhajú kvalitnej produkcii kávy. Preto sa na svetovom trhu snažia presadiť aj noví, menej produktívni producenti, ako napríklad Vietnam. Kvalita ich odrôd však ani zďaleka nemôže nasýtiť dopyt trhu po káve, a tak nakoniec musíme všetci ťahať za jeden povraz. Ľudia si nevedia ani predstaviť, čo je to za drinu, kým si môžu sadnúť k šálke kávy,“ hovorí majiteľ.
Káva ako plodina potrebuje vlhko, teplo a množstvo prírodného hnojiva. Kríky kvitnú deväť mesiacov a sú obsypané snehobielymi kvetmi, podobnými jazmínu. Ďalších deväť mesiacov sa tvoria a dozrievajú kávové bobule. Toto obdobie býva najrizikovejšie. „Celý čas sa modlíme, aby nezačalo pršať alebo aby chladný vietor zo severných štítov Ánd nepriniesol ľadovec. To by naša práca vyšla navnivoč,“ dodáva Armando. „My, pestovatelia kávy vo Venezuele, máme oproti našim kolegom veľkú výhodu. Pomáha nám sama príroda. S kávovníkmi tu totiž v symbióze nažívajú obrovské stromy – bucares. Narastajú do výšky viac než 20 metrov a počas kvitnutia kávovníkov sú úplne bez listov, vyzerajú ako mŕtve. Ale keď nastane obdobie bobúľ, stromy ako na povel zakvitnú prekrásnymi krvavočervenými kvetmi. Takto kvetmi obsiate dodávajú rodiacej sa káve potrebný tieň a zároveň ich chránia pred ľadovcom, vetrom a dažďom. Ich odumreté kvety zásobujú pôdu pri rozklade zvláštnym fermentom, ktorý je dôležitý pre rast a kvalitu kávy.“
Na druhej strane, domáci nazývajú stromy bucares stromami– zabijakmi. Ťažké zakvitnuté haluze sa často lámu a pri páde z veľkej výšky sú smrteľne nebezpečné pre nič netušiacich robotníkov, pracujúcich na plantážach. Pritom drevo bucares sa nedá nijako využívať. Je krehké a mokré, nie je teda vhodné na kúrenie, ale ani ako stavebný materiál.
Vo Venezuele trvá leto šesť mesiacov a ďalších šesť mesiacov je tzv. zima s prudkými lejakmi. A práve v tomto období sú bucares neoceniteľné. Keby ich nebolo, nebolo by ani kávy.
STANISLAV ZACHARFOTO – AUTOR