Beduínske ženy sú po celý život zahalené. Kým sú slobodné, môžu mať pod čiernym závojom aj pestré šaty, keď sa vydajú, dominuje čierna. Ženy pečú tradičný beduínsky chlieb ako placka.
Zátoka Makadi Bay je doslova oázou v egyptskej púšti. Jedno z najstarších rekreačných stredísk neďaleko Hurghady je zarastené palmami, ibiškami, anglickým trávnikom. Hotely sa strácajú v záhradách s obrovskými bazénmi, priamo na pláži možno sledovať húfy pestrofarebných rybiek v koralových záhradách. Doobeda kúpanie a šnorchlovanie, večer poťahovanie z vodných fajok a sledovanie brušných tanečníc, to je tu jediná náplň práce. Jednoducho, pozemský raj. Nečudo, že reálny život za oázou zaskočí.
Keďže k pyramídam je z Makadi ďaleko, veľa turistov uprednostní iné stretnutie s históriou - výlet k beduínom. Ponuka hovorí o návšteve jedných z najstarších obyvateľov Egypta, zoznámenie sa s tradičným spôsobom života kočovníkov, ukážky beduínskej kultúry. Kto si však predstavuje malebný výlet do skanzenu, je mimo.
Prekvapením je už sama púšť, kde beduíni žijú. Žiadne duny, jemný piesok, ale kamenistá holopúšť pripomínajúca mesačnú krajinu. Tam, obkolesení nehostinnými horami, bez akejkoľvek zelene, žijú beduíni. Priateľskí ľudia, slovenská sprievodkyňa o nich hovorila s obdivom. Nepozná vraj iné spoločenstvo bez úplatkárstva, rodinkárstva, kde platí absolútna rovnosť a spravodlivosť. Bohužiaľ, civilizácia ich neľútostne gniavi a perspektíva je deprimujúca. Kedysi kočovali a tiež prepadávali karavány. Dnes ich egyptská vláda prinútila usadiť sa. Prišli tak o životnú náplň. Ženy sa ešte aspoň starajú o deti, ťavy a somáre. Muži celé dni len sedia, fajčia vodnú fajku a popíjajú čaj. A za smiešny bakšiš sa ukazujú turistom.
V osade, ktorú sme navštívili, žije asi tridsaťpäť dospelých ľudí a detí nerátane. Ony a ťavy sú totiž najväčším bohatstvom beduínov. Lenže zvyk velí, že beduín si môže vziať za manželku len beduínku (na rozdiel od moslimov nemajú mnohoženstvo), a tak pri ich nízkom počte majú medzi sebou bežne deti aj najbližší príbuzní. Výsledkom je veľa hluchých, fyzicky či mentálne postihnutých bábätiek. Neučia sa čítať ani písať, v osade je stopercentná negramotnosť. Čo sa však deti naučia od útleho veku, je žobrať od turistov peniaze. Ak ich nedostanú, temperamentnejšie hodia aj kameňom.
V osade
Beduíni nás privítali tradičnou šálkou čaju. Potom každého pár minút zviezli na ťavách. Dozvedeli sme sa, že vďaka nim sú vlastne milionári, lebo ťava má hodnotu aj pol milióna. Nenáročnému zvieraťu stačí napiť sa len raz za mesiac a potravu nájde aj v holopúšti. Hoci tu nepršalo tridsaťsedem rokov (a v Luxore vyše 150), pod povrchom zeme sú korienky rastlín. Keď raz zaprší, púšť je pripravená zakvitnúť. Ťavy vraj rastliny vidia, takže sa vedia napásť aj na zdanlivo holej zemi.
Prechádzame k chatrči, kde na zemi sedia tri zahalené ženy. Spod čiernych habitov im svietia len oči a na plochom kameni pečú tenkú placku - tradičný beduínsky chlieb. Niečo ako naše lokše, lenže z múky, nie zo zemiakov. Ochutnáme a presunieme sa k šiatru, kde sú na predaj drobné výrobky, potom k modlitebni a studni (zostala po armáde). Vodu používajú beduíni pre ťavy a somáre, na varenie a pitie. Na umývanie nie, púštne národy sa umývajú pieskom.
Neďaleko studne živorí za chatrným plotom olivovník a figovník. Na zalepenie očí úradníkom, dôkaz, že osada sa naozaj usadila a záhradníči. Vláda totiž každej osade, ktorá tak urobila, darovala auto. Na ňom raz za čas chodieva šejk nakupovať múku, látky a ďalšie drobnosti, ktoré treba k skromnému prežívaniu.
Hlavou je šejk
Na čele každej osady je šejk, ktorého volí každý člen osady. Rozhoduje o tom, kto sa s kým zosobáši, ale rieši aj spory. V krajnom prípade pomocou božieho súdu. Rozžeravené železo sa priloží na jazyk, kto má pľuzgier, klame. Šejk tiež lieči a čo vyliečiť nedokáže, vloží do rúk Alahových. Susedné osady, vzdialené od seba hodiny cesty, sa dorozumievajú pomocou poštových holubov. Pohrebisko je v horách, asi štyridsať minút chôdze. Nebeduín tam nesmie vstúpiť. Raz za čas beduíni predsa len kočujú, zhruba kilometer - dva. Je to preto, že za dobytkom sa zvyknú sťahovať smrteľne jedovaté škorpióny. Keď ich je priveľa, je dobré zmeniť miesto.
Keď sa zaujímavé rozprávanie skončí, môžeme sa poprechádzať po osade. Nie bazár, nie kuchyňa, máme obzerať reálne biedne chatrče, kde rodiny žijú. Sme z toho rozpačití. Nakúkať do súkromia? Obzerať si za doláre ľudí ako v zoologickej záhrade? Nedokážeme to, tak sa len pomotáme po púšti. Na domy hľadíme z diaľky, do žiadneho nevkročíme. Vlastne sme radi, keď konečne nasadneme do džípov. Z osudu "detí púšte" v nás zostáva smutný, trpký pocit.