Výborným priestorovým riešením je kuchynská linka pod viacúrovňovým schodiskom z bieleho dreva. Vzdušné drôtené zábradlie umocňuje tvary v netradične riešenom priestore.
Na úpätí Malých Karpát leží mestečko Svätý Jur. Je najmenšie z takzvanej západoslovenskej pentapolitany – zväzku piatich slobodných kráľovských miest, kde sa ocitlo spolu s Bratislavou, Trnavou, Pezinkom a Modrou. Má dlhú a bohatú históriu, významné kultúrne a prírodné dedičstvo, je známe svojou vinohradníckou tradíciou. V roku 1990 bolo historické jadro vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu a v nasledujúcom období podrobené rekonštrukcii. Mestečku to pridalo na kráse a prilákalo nielen turistov, ale aj vážnych záujemcov s rozličnými predstavami o živote na vidieku.„Zo začiatku som v domčeku bývala sama ešte ako slobodná. A dodnes si myslím, že pred šiestimi rokmi som v cene, ktorú domček mal, nemohla nič lepšie kúpiť,“ spomína architektka Lucia Marušicová. Kúpa bola výhodná po každej stránke. Domček bol totiž zachovalý a dalo sa v ňom prakticky od začiatku bývať. Dnes je domovom celej rodiny Marušicovcov a stálou súčasťou uzavretého dvora s ďalšími, pôvodne vinárskymi obydliami. Je zaevidovaný ako jedna z viacerých mestských pamiatok a má údajne ešte barokové základy. Patrí k nemu aj stará malebná vínna pivnica.
Detské ihrisko v podkroví nebude iba snom
Aj keď sa historické svätojurské jadro môže pýšiť novou vydláždenou pešou zónou a viacerými zrekonštruovanými objektmi, nie každá pamiatka v súkromnom vlastníctve dostane šancu na zmŕtvychvstanie. Prax väčšinou ukazuje, že pamiatka sa len smerom do ulice tvári ako zachovaná. U Marušicovcov sa pri prestavbe usilovali dodržať všetky nariadenia pamiatkarov. „Hlavnými realizátormi prestavby boli manžel s bratom, takže všetko sa za pochodu menilo a prispôsobovalo pôvodnému projektu,“ hovorí Lucia. Domček svojím pôdorysom kopíruje mierne zvlnený terén. Jeho starú časť tvoria dve miestnosti s pôvodnými klenbami a niekoľkými kusmi pôvodného nábytku, novšiu kuchyňa a izby, do ktorých sa vchádza z viacúrovňového dreveného schodiska.
Podkrovie domu patrí deťom. Predtým bolo rozdelené na dve časti – detskú a spálňu, ale rodičia si povedali, že kým sú deti malé, vytvoria im radšej väčší priestor na hranie. Pod zníženým stropom vznikol ideálny odkladací priestor a v blízkej budúcnosti sa tu chystá aj domáce „detské ihrisko“ so šmýkačkou. Malá Katarína s Jurkom ho môžu ešte dlho využívať.
Spoločné dvory nemusia pripomínať panelák
Okolie domčeka tvorí typický svätojurský vinársky dvorček. Za ním sa v mierne zvlnených kopcoch dvíhajú vinohrady s cestičkami a pohľad z nich na domčeky v pôvodnej štruktúre celkom pripomína Toskánsko.
Tradícia bývania v spoločných dvoroch je dlhá. Svätý Jur bol pôvodne židovsko-nemeckým mestečkom a domčeky prenajímali židovskí usadlíci chudobe. Po vojne boli dokonca prideľované cez národný výbor za päťdesiat korún. Časom dvory aj domčeky schátrali a dnes o takéto bývanie nie je veľký záujem. Okrem peňazí to totiž vyžaduje vyššiu dávku ľudskej či „susedskej“ citlivosti, dostatok tolerancie a schopnosti vnímať svoje ťažko vybudované súkromie ako súčasť väčšieho celku.
Podľa slov Lucie, prisťahovalkyne z Bratislavy, tu dnes susedské vzťahy fungujú formou „tolerancie v praxi“. Schopnosť prispôsobiť sa konkrétnemu spôsobu života na dedine považuje pani Marušicová za nevyhnutnosť, a trocha aj ako svoje malé poslanie. „Mnohí sa pozastavujú nad tým, ako sme sa mohli prisťahovať do dvora k iným ľuďom. Nám sa tu však veľmi páči a nemáme sa prečo tváriť, že sme iní ako ostatní.“
Pri pohľade do dvora sa zdá, že je to skutočne tak, a nie je všetko také pokazené, ako by sa navonok zdalo. Nikto sa na nič nehrá a susedia, starší či mladší, sú radi, že majú dobrých spoluobyvateľov. Žije sa tu celkom obyčajným životom, takým, ako si ho susedia spoločne tvoria.
Život v dedine a mimo nej
Svätý Jur je v posledných rokoch cieľom mestských prisťahovalcov. Život v novozrekonštruovanom centre mestečka však zodpovedá možno iba o niečo zrýchlenejšiemu, no určite nie mestskému tempu. „Človek by ani nepovedal, že pred polrokom tu nebol ani bankomat. Veď Jur je už roky takmer súčasťou Bratislavy,“ hovorí Lucia. Nové veľké súkromné parcely, ktorých je tu dnes viac než dosť, sa rozprestierajú viac na okolitých kopcoch, a pre majiteľov sú ich domovy skôr iba nocľahárňami. Žijú mimo dediny a jej reálneho života. Horšie však je, že dolu v dedine chátrajú staré historické budovy, často v osobnom vlastníctve menej solventných ľudí. Do ich rekonštrukcie sa musí investovať približne jedenapolnásobok až dvojnásobok sumy, než aká sa použije na novostavbu. Jedným z príkladov je rozsiahly objekt miestnych kasární, nedávno rozpredaný najslabšej sociálnej vrstve, ktorá ho nebude môcť rekonštruovať.
Atmosféra na želanie?
Dnes nemožno nikomu zakázať uplatňovať osobný vkus v nadobudnutom priestore. V tomto prípade sa však vynára otázka, do akej miery súkromné obydlia na okolitých svahoch narúšajú prirodzený chod mestečka. „Ich prítomnosť by mala zmysel jedine vtedy, keby z týchto pozemkov mohlo mestečko získať aspoň nejakú finančnú kompenzáciu,“ hovorí Lucia. „Ja by som si v takom uzavretom svete nevedela zvyknúť, dokonca by som sa bála,“ priznáva sa.
Kým sú deti malé, pani Marušicová sa k svojej práci veľmi nedostane. Aj keď do Jura prichádzajú bývať noví ľudia, zaujímavejšiou realizáciou ako spĺňať architektonické predstavy priečiace sa jej estetickému vkusu by pre ňu bola skôr možnosť poradiť v urbanistickom prístupe k tejto lokalite. Preto intenzívne uvažuje nad možnosťami, ako svoje okolie čo najlepšie využiť a vylepšiť v prospech mestečka, ktoré sa stalo jej domovom. Dnes ju známi oslovujú s požiadavkou, či nevie v dedine o nejakom „dome s atmosférou“. Ktovie, či už tušia, že domov si oživuje aj tak každý sám.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO – AUTORKA