Za prejav dobrej vôle súd považoval odsúdenie na smrť upálením, pred ktorým vinníka najskôr sťali. Takéto „dobré“ zaobchádzanie v roku 1722 postretlo aj Zuzanu Roškovú z Beckova. Veď posúďte sami, nebola hodná horšieho trestu? Prvého muža čímsi napojila a tým aj otrávila. Od druhého muža chorobu zimnice odplašila tak, že pred kostolom vodu vyliala. Keď jej z komory ukradli slaninu, s orechmi bosorovala. Milenku nevlastnému synovi odohnala pohodením kruhu z hrnca pred jej nohy. Kruh však prekročila na ceste krava Ondreja Uhlárika. Následne chorobu pochytila a musela byť zarezaná. Zuza nenašla slová hodné svojej presvedčivej obhajoby, čím sa pred rozsudkom neobránila.
(jmp)