Hoci najznámejšiemu slovenskému cestovateľovi Františkovi Kelemu (na snímke) ťahá na siedmy krížik, nechystá sa túlavé čižmy zavesiť na klinec. Vo svojej bratislavskej trojgarsónke dlho neposedí, aj keď má už na konte vyše šesťdesiat náročnejších ciest do kútov celého sveta. Prvý raz však robí výnimku a cieľ svojej najbližšej cesty necháva zahalený rúškom tajomstva.
Nesporne veľa ľudí túžilo v mladosti cestovať okolo sveta. Bolo u vás cestovanie snom z detstva, ktorý ste neskôr naplnili?
„Bol to môj detský sen. Mama vravievala, že najposlušnejší som bol v predškolskom veku, keď som si v kuchyni urobil zo slovenského tkaného koberca čln. Vzal som otcov školský zemepisný atlas a hoci som nepoznal písmená, predsa som vedel, že modré je more a ostatné sú svetadiely. S úsmevom mi túto moju hru pripomínali rodičia veľmi dlho. K cestovaniu mi veľmi pomohol aj môj otec. V knižnici mal mnoho horskej a polárnickej literatúry.“
Ktoré miesta ste si obľúbili?
„Najradšej mám Nepál a Ekvádor. V Nepále obdivujem nielen vrchy, ale aj hinduistickú a budhistickú architektúru a etnografické jedinečnosti. Ekvádor predstavuje modelovú oblasť Južnej Ameriky. Na jeho území nájdete Amazóniu, ale aj Andy a v Tichomorí mu patria aj Galapágy. Rád sa vraciam aj do východnej rovníkovej Afriky a do Polynézie.“
Slováci sa cítia ako cestovatelia, keď nasadnú do autobusu na viac než desať hodín a odvezú sa k moru. Prečo sa naša fantázia končí pri výbere dovolenky pri mori?
„Azda to súvisí so slovenským naturelom, ale aj so skutočnosťou, že nemáme vlastné cestovateľské zázemie a tradíciu. Napríklad v Čechách nepropagovali cestovanie len Zikmund a Hanzelka. Mal som v rukách dvojdielnu encyklopédiu menej známych českých cestovateľov. V danom období by v našej (nejestvujúcej!) encyklopédii muselo figurovať desať či dvadsať Keleovcov. Hanzelka a Zikmund majú v Zlíne múzeum. My také múzeum, ktoré by mohlo motivovať mladých ľudí, nemáme. V súčasnosti by sa nazbieralo veľa vzácnych exponátov od našich cestovateľov. A aj keď nie na celé múzeum, určite aspoň na sálu nejakého existujúceho múzea.
A čo sa týka dovolenky pri mori, osobne mi je proti srsti ísť najkratšou cestou k moru a tam preležať desať dní. Odporúčal by som poznávaco-pobytové dovolenky.“
Vaša manželka Ľudmila má tiež veľkú túžbu cestovať. Keď však prišla na svet dcéra, musela sa o ňu starať. Čo odporúčate matkám, ktoré trpia cestovateľskou horúčkou, ale nechcú zanedbať rodičovské povinnosti?
„Ženy to majú ťažšie. Svoje sny musia niekedy odložiť. Ja sám nie som dobrým príkladom pre otcov, pretože som výchovu nechával na manželku. Prvá Slovenka na Severnom póle bola Andrea Rišňovská z Nitry a to v roku 1995. No mohla tam byť o dva roky skôr s mojou expedíciou, nešla však kvôli bábätku. Povedala, že jej síce srdce piští po účasti na expedícii, zostala však doma a dala prednosť starostlivosti o svoju dcérku. No nakoniec sa na Severný pól dostala. Je príkladom toho, že snov sa netreba vzdávať.“
JURAJ GERBERY