Hlavné mesto Afganistanu je ako veľké chaotické mravenisko, zatiaľ nijako nepoškrvnené turistickým ruchom.
Ulicami Kábulu môže turista chodiť celé hodiny bez toho, aby stretol iného turistu. Jedinými bielymi tvárami v meste sú úradníci v džípoch OSN. Dvaapolmiliónová metropola je na prvý pohľad turizmom nepoškvrnené mravenisko. Nemá síce skoro žiadne pamätihodnosti, zato však ukazuje vzácny obraz ťažkého života ľudí, ktorí sa učia slobode a usmievajú sa do objektívov. Byť teraz v Kábule znamená vidieť, ako sa zobúdza moderná doba. Stredovek ustupuje kapitalizmu.
Zabúdaný Taliban
Majiteľ reštaurácie, ktorá je rozpoznateľná len podľa starca pečúceho pred vchodom mäso, ukazuje na bratovu ruku. „Pozrite, talibanci mu odrezali prsty, pretože bol veľký girlplayer," smeje sa spolu s bratom. Taliban je pre nich históriou. Teraz sú dôležití zákazníci a ich peniaze.
Jedlo, väčšinou hovädzie mäso, sa napichuje na dlhé tenké vidlice a podáva sa ako ražniči s chutným arabským chlebom. Ešte predtým ho nakrája muž rovno medzi hosťami a ďalší ho vypeká na ulici, aby privábil ďalších. V ponuke bežných ošarpaných reštaurácií je aj čaj a pepsi. Cena za porciu bez pepsi je jeden dolár plus riziko chorôb a parazitov.
Nielen v reštaurácii je turista vítanou atrakciou. Všetci domáci dávajú veľmi radi najavo znalosť angličtiny, aj keby mala pozostávať len z troch slov. Cudzinec prechádzajúci preplnenými chodníkmi sa musí pripraviť na neutíchajúce „havárjú" a strapec detí, ktoré za dolár ponúkajú noviny, alebo čistenie topánok.
Pozdĺž ciest si ľudia rozkladajú provizórne predajne na zemi. Tovar je prispôsobený klientele, ktorú tvoria skoro výlučne domáci - nože, tužkové batérie, riady, spodnú bielizeň. V čerstvej - posttalibanskej ponuke sú aj obrázky indických žien s odhalenými rukami, prípadne lýtkami.
Kto by si chcel z Kábulu odniesť originálny suvenír, musí hľadať. Istá šanca kúpiť afganský koberec či šatku na krk je vo veľkom bazáre. Je to hustý komplex stánkov a domov, kde je pre obchodné účely využitý každý centimeter štvorcový. Samozrejme, medzi nákupmi sa dá posedieť s majiteľmi obchodíkov pri čaji. Mnohí z nich si ešte spomínajú na ruštinu, pozostatok sovietskej okupácie.
Taxíkový smog
Hoci Kábul zďaleka nespĺňa obvyklé parametre metropoly, niektorými znakmi sa môže porovnávať so svetovými centrami. Napríklad počtom áut. Väčšina vozového parku sú staré toyoty importované z Pakistanu. Keďže Pakistan bol súčasťou britskej kolónie, autá majú volanty napravo. Problémom je, že v Afganistane sa chodí tak ako u nás - po pravej strane cesty.
Ďalšou pozoruhodnosťou dopravného systému je, že väčšina áut sú žlté taxíky. Nimi sa supluje nedostatok autobusov v hromadnej doprave. Autobusy síce vidieť všade, no sú také preplnené, že časť cestujúcich visí z dverí. Aj pre menej rozmaznaného Európana sú preto nepoužiteľné.
Cena za taxík je pre cudzinca niekoľkonásobne vyššia ako pre domáceho. S taxikárom je dobré dohodnúť cenu pred nástupom do vozidla, no vôbec to neznamená, že v cieli sa nezačne celé obchodné rokovanie nanovo. Desaťminútová cesta natrieskanými ulicami mesta by však nemala byť drahšia ako desať dolárov.
Ceny taxíkov a aj všetkého ďalšieho je lepšie zjednávať v miestnej mene afgání. Druhou možnosťou je dolár, ten však vzbudzuje dojem bohatstva, takže ceny sa tvoria automaticky o čosi vyššie. V centre Kábulu sú desiatky vekslákov s tisíckami afgání vo vreckách, prípadne poukladnými v kôpkach na zemi. Pred koncom minulého roka ponúkali za jeden dolár približne štyridsať afgání.
Cenou za hustú dopravu je smog. Súmrak v kombinácii s výfukovými plynmi vytvorí v meste nepriehľadnú hmlu, ktorá je ako stvorená na blúdenie. Viditeľnosť klesne na pár metrov, takže je vždy lepšie spoliehať sa na dobre viditeľné orientačné body, alebo sa vrátiť do hotela ešte za svetla.
Bez ťažkostí sa dá v Kábule nájsť ubytovanie. Okrem stodolárového Hiltonu sa dá veľmi pohodlne bývať v malých penziónoch blízko diplomatickej štvrte. Za dvojlôžkovú izbu s kachľami i elektrickým radiátorom a televízorom si majiteľ vypýta 30 až 50 dolárov. „Turistickí agenti" číhajú na cudzincov už na letisku a za províziu, ktorá navýši cenu za taxi i hotel dvojnásobne, sú schopní zabezpečiť slušné pohodlie.
Kalašnikovovská bezpečnosť
Podľa Lonely Planet je Afganistan ešte stále krajinou pre „tvrdších" cestovateľov. Platí to viac pre vidiek, kde stále vládnu miestni vodcovia nezávislí od centrálnej moci. V Kábule sa už môže biely turista pohybovať bez strachu o život alebo majetok. Skutočné problémy by mohli spôsobiť neviditeľní nepriatelia ukrytí vo vode pomiešanej so splaškami alebo v mäse vystavenom slnku a muchám.
O bezpečnosť mesta sa starajú početné skupinky vojakov s kalašnikovmi a policajti identifikovateľní podľa veľkých bielych čiapok s odznakom. Hoci mesto pôsobí dosť chaoticky, je špinavé, zablatené a zaprášené, je v ňom miesto už aj pre turistov.
FOTO - AUTOR