Dnes existujú dva prvky Horskej služby. Horská záchranná služba tvorí profesionálnu zložku a Dobrovoľný zbor Tatranskej horskej služby združuje dobrovoľných členov. Zbor existuje od roku 1997 ako občianske združenie a dnes má takmer 80 členov. Pomáha Horskej službe pri pátracích či záchranných akciách. Okrem toho má služby (aj pohotovostné) na lyžiarskych svahoch, asistuje pri športových akciách (v apríli boli v Tatrách majstrovstvá Európy v skialpinizme - to bola zatiaľ najväčšia udalosť.)
Stanislav Plško je členom Dobrovoľného zboru Horskej služby vo Vysokých Tatrách. Na svahu už zažil niekoľko vianočných sviatkov: „Stále sme v teréne. Aj keď nemáme pátraciu či záchrannú akciu. Tatry sa cez sviatky zaplnia prevažne zahraničnými turistami. Ale prichádza aj veľké množstvo ľudí, ktorí o horách nemajú ani šajn. Vždy je to teda na spadnutie."
Tisícpäťsto hodín služby
„Turistov, ktorí sa chystajú navštíviť naše veľhory, vyzývam k ohľaduplnosti. Prosím ich, aby dodržiavali návštevný poriadok," hovorí Stanislav Plško. Hory má rád, a preto je v nich stále. Jeho revírom je Velická dolina a časť Batizovskej, patrí doň aj Gerlachovský štít. Na Sliezskom dome sa zoznámil so svojou vyvolenou. „V horách som si našiel ženu," zvykne hovoriť s úsmevom.
Na svojom konte má Plško 1500 hodín služby. „Do Vysokých Tatier som prišiel v roku 1988 ako lesník do TANAPU. Zamestnávateľ mi umožnil ísť na školenie dobrovoľníkov Horskej služby. Nebolo to však také jednoduché. Adept na člena zboru musí prejsť náročným a najmä dlhým výcvikom. Tým to však nekončí. Každý rok - pred zimnou i letnou sezónou - nás čakajú metodické cvičenia, preskúšania zo zdravovedy, kondičné testy."
Stretnutia so smrťou
Každý záchranár má svoje zamestnanie - prácu v Horskej službe vykonáva bez nároku na odmenu a vo svojom voľnom čase. „Často je veľmi náročné skĺbiť zamestnanie, náročnú službu a rodinu." Len v tomto roku si Tatry vyžiadali už 8 obetí.
Keď sa Stanislava pýtame na záchranné akcie, ktorých sa zúčastnil, trochu zmĺkne. Nechce rozprávať príliš podrobne, aby náhodou nerozjatril rany príbuzných obetí.
Spomenie len záchrannú akciu troch horolezcov, ktorí spadli do Malej studenej doliny. „Akcia trvala celú noc. Na znesenie horolezcov nás bolo treba 60. V Tatrách boli v tom čase zlé podmienky - namiesto snehu bol podkladom nepríjemný ľad." Väčšina záchranných akcií však prebieha v nevyhovujúcich poveternostných podmienkach, buď v daždi, hustom snežení, alebo v noci. To poznačilo aj jeho začiatky. „Hneď na svojej prvej záchrannej akcii som sa stretol so smrťou. Znášali sme mŕtveho turistu z Podsedielka v Malej studenej doline. Niekoľko dní som nemyslel na nič iné, stále som to mal pred očami," spomína Plško.
Spomínanie pri pálenom
Ako sa teda záchranári vyrovnávajú so smrťou či utrpením? Zvyknú si? „Čo iné nám ostáva," pokrčí Plško plecami. „Hoci, pravdupovediac, na to si nikdy nezvykneš. Rozhodne to nevyrieši fľaša, alkohol, tak ako v televíznom seriáli."
Rýchlo radšej zavedie reč na veselšie spomienky. „Raz sme šli po turistu, ktorý si vytkol členok a nemohol chodiť. Museli sme ho zniesť, no on nám situáciu uľahčoval rozprávaním vtipov."
Záchranári majú radi chvíle, keď im poďakujú príbuzní tých, ktorým zachránili život. A stane sa, že k Vianociam im prídu zagratulovať. Sú medzi nimi aj príbuzní obetí. Vedia, že pre ich blízkeho spravili, čo mohli.
V pokojných sviatočných dňoch si horolezci urobia vlastnú kapustnicu, ozdobia malý stromček, nalejú pálenô. A spomínajú. Toho sme zachránili vtedy, keď tuho snežilo a štít hučal, toho pred Veľkým piatkom v divokej doline.
(mik, r)
FOTO - ARCHÍV HORSKEJ SLUŽBY