Horný Zemplín predstavuje územie s najvyššou koncentráciou rusínskeho a ukrajinského obyvateľstva na Slovensku.
Napriek prevahe Slovákov sa nositeľmi svojrázu a individuálnych čŕt regiónu stali práve Rusíni a Ukrajinci. Ich identita sa rodila v dlhodobom procese vývoja vzájomných vzťahov s väčšinovým obyvateľstvom, čím sa vyformovala dnešná duchovná a kultúrna odlišnosť tohto regiónu. Rusíni sa považujú za plnohodnotný samostatný národ patriaci k východným Slovanom. Na územie Slovenska prišli z východu v období medzi 14. až 17. storočím. Centrom ich duchovného života bol kláštor baziliánov v Krásnom Brode. Na prelome 19. a 20. storočia množstvo Rusínov odišlo za prácou a lepším životom do Ameriky. V období po roku 1948 zažívalo toto etnikum na Slovensku ťažké časy. Štátna moc zakázala gréckokatolícku cirkev a jej veriacich nútila konvertovať a prijať pravoslávne vierovyznanie.
Od roku 1952 sa neuznávala rusínska národnosť, deklarovať sa mohla len ukrajinská. Po roku 1989 došlo k revitalizácii tejto národnostnej i náboženskej komunity. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2001 deklarovalo rusínsku národnosť 24-tisíc ľudí (ukrajinskú 11-tisíc ľudí). Z hľadiska náboženského vyznania ide o gréckokatolíkov a pravoslávnych.
Významným materiálnym prejavom kultúry tejto oblasti sú drevené kostolíky, ktoré sa bezprostredne viažu na tunajšie vidiecke prostredie. Možno ich považovať za výnimočné a charakteristické prvky krajiny, a to nielen pre ich mohutnosť, ale aj umiestnenie. Väčšinou stoja na návršiach alebo okrajoch dedín izolovane od ostatnej zástavby. Predstavujú zväčša ohradené areály, ktoré tvorí vlastný kostolík (cerkev), zvonica a cintorín.
Hlavným ovplyvňujúcim faktorom spôsobu ich stavby boli rozsiahle lesy poskytujúce lacný stavebný materiál, uplatnila sa však aj skúsenosť a zručnosť tunajšieho obyvateľstva v spracovaní dreva. Staršie kostolíky sú vybudované z červeného smreka, pôvodne bez použitia jediného klinca. Pri novších prevažuje jedľové drevo. Vznikali zväčša v 17. a 18. storočí, ale aj neskôr.
V oblasti horného Zemplína sa na pôvodnom mieste zachovalo deväť drevených kostolíkov - Kalná Roztoka, Topoľa, Ruský Potok, Ruská Bystrá, Uličské Krivé, Hrabová Roztoka, Jalová, Šmigovec a Inovce. Kostoly zo Zboja a z Novej Sedlice preniesli do skanzenov v Bardejovských kúpeľoch, či v Humennom. Z architektonického hľadiska sa rozlišuje niekoľko typov drevených kostolov. Zjednocujúcim prvkom je bohatá vnútorná výzdoba s citom pre harmóniu s okolitým prostredím. Dominantným funkčným a výtvarným prvkom interiéru býva ikonostas. (Úryvok z kapitoly Zemplín)