Mnohí, čo majú na dedine postavené úplne nové štandardné katalógové domy, tu iba víkendujú. Podaktorí si prestavali staré „socialistické kocky“, iní si urobili bazény či zámkové dlažby. Tí menej solventní buď prežívajú v pôvodných domoch z nepálenej hliny, alebo ich predávajú. Preto nie je problém nájsť na jednej ulici vedľa seba cukríkové, hlinené aj brizolitové stavby. O to zložitejšie je určiť, aký život sa vlastne v takej zmesi vkusu vedie. FOTO – AUTORKA
Dobrohošť, Čunovo, Kalinkovo, Hamuliakovo, Báč, Kyselica, Sap. Práve Dunaj a cyklistické trasy po hrádzach ich spájajú s hlavným mestom. Z roka na rok tu hlavne v lete rastie turistický ruch, a to aj napriek tomu, že plánované hotely či reštaurácie na brehoch vodného diela sú zatiaľ iba snom. Bývalé materiálové jamy sú v lete doslova nabité plavcami, potápačmi, surfermi, vodnými skútrami aj motorovými člnmi. Okrem novej súkromnej galérie Danubiana tu neveľmi nájdete kultúrne vyžitie. O to viac je však možností na cykloturistiku, poľovačky a lov rýb.Dunaj a jeho okolie je rekreačnou oblasťou, ale ľudia sa tu zatiaľ na trvalé ekonomické výhody nespoliehajú.
Dnes sa žije na dedine z rozličných dôvodov a za rôznych podmienok. Akékoľvek sú výhody aj nevýhody dedinského života, jedno je celkom isté: prirodzený spôsob života zaručuje, že ľudia tu majú vždy čo robiť a nemusia bojovať s veľkomestskou anonymitou.
„Tu sa o svoje deti nebojím, lebo keď sem niekto cudzí príde, celá dedina to jednoducho vie,“ hovorí pani Mária Komárová z Dobrohošte.
Život sa nezmenil
Prehradením koryta Dunaja a spustením vodného diela v roku 1992 sa život dedín v jeho okolí veľmi nezmenil. Stali sa však atraktívnejšími. Turisti z okolitých väčších miest sem chodievajú na bicykloch najmä v lete aj na nedeľné obedy. Mnohí z nich sa rozhodli kúpiť si v dedinách víkendové domy alebo v nich natrvalo bývať. Výhod je viac. V porovnaní s cenami domov a bytov v meste sú tu lacné pozemky, je to dostatočne ďaleko od mestského ruchu a zároveň blízko vzhľadom na dochádzanie do práce. Z pohľadu tunajších obyvateľov je situácia trocha iná. Pre nich sa najväčšou položkou stalo práve cestovanie. Most, ktorý mal spájať brehy nového koryta, sa nikdy nezrealizoval. Namiesto toho tu dnes jazdí kompa.
Roxory podopierajú paradajky
„Tu neďaleko bol kedysi Hrušov,“ hovorí pani Mária. Hrušov býval prvou zastávkou pre vodákov, ktorí splavovali Dunaj z Bratislavy. A tiež začiatok splavu po ramenách. Terajšia trasa po ramenách je kratšia ako kedysi, človek ju prejde za deň, ale môže sa napojiť na veľký Dunaj. „Chaty, krčmu, všetko zlikvidovali, lebo podľa prvého variantu to všetko malo byť pod vodou. Neviem, nakoľko ľuďom vadilo, keď im presúvali napríklad cintorín. My sme tu počas výstavby ešte nebývali, ale musím povedať, že tá stavba ma vtedy naozaj fascinovala. Bol to iný svet – obrovská pláň, všade obrovské stroje.“
Hovorí sa, že hrádza je postavená zvláštnym spôsobom, ktorý si vynútili návštevy „papalášov“ pred rokom 1989. Vtedy sa rýchlo dokončievali chýbajúce časti hrádze a hádzalo sa do nich všetko, čo stavba nepohltila. Tunajší obyvatelia boli radi, že si zo zbytkov materiálu mohli stavať domy. Dodnes tu majú železnými roxormi podopreté paradajkové kríky.
Staré domy kupujú šialenci
Všetky pôvodné domy sú stavané podľa jednoduchej, ale jasnej logiky. Gánky a okná sú obrátené smerom na juh, pretože odtiaľ ide najviac tepla a chladná severná strana je čo najviac uzavretá. Pre domácich je celkom normálne, že človek nemusí mať ani miliardy, a uprostred dediny si môže dovoliť postaviť gýčovú „barabizňu“. Na ľudí, ktorí si kupujú staré domy s pôvodnou architektúrou, sa domáci pozerajú skôr ako na šialencov. Väčšina ľudí, dokonca aj odborníkov, v prvom momente hovorí, že do starého domu sa neoplatí investovať a treba ho zbúrať. Občas naopak padnú za obeť individuálnemu vkusu: ľudia dajú dolu strechy, vsadia si strešné okná, drevené okná vymenia za plastové, vybúrajú priečky, použijú novú krytinu.
Chalupári poskytujú prácu
Ťažko povedať, či prisťahovalci z miest narúšajú typický ráz dedín, pretože máloktoré vôbec nejaký majú. Niektorí tu chalupárčia už dlhé roky. V každom prípade, do klasického kolobehu dediny sa víkendoví chalupári aj trvalí prisťahovalci zaradia celkom normálne. Navyše, často poskytujú domácim prácu. Najímajú si murárov, stolárov, kachliarov, tesárov. Väčšina domácich si kúri kotlom na tuhé palivo, lebo plyn nie je zavedený. Solventnejší prisťahovalci si môžu dovoliť kúriť elektrinou. „Prekvapuje ma, že tu nikto nemá strešné kolektory,“ čuduje sa pani Mária. „Začali sa vyrábať už aj u nás a oplatilo by sa to, lebo je tu veľa slnka.“
Po troche, ale poriadne
Mladí manželia Jana a Andrej sú odchovaní bratislavskými sídliskami, ale od začiatku vedeli, že chcú žiť na dedine. S čerstvým novorodeniatkom bývajú skromne a po troche si svoj domček v Dobrohošti zveľaďujú. Andrej chodí na bicykli za prácou až do Bratislavy, a to za každého počasia. Nakupujú účelne a zužitkujú každé jabĺčko, čo im spadne zo stromu.
Ľudia, ktorí necestujú, tu veľa peňazí nepotrebujú. Tí, čo dochádzajú za prácou do mesta, si na zvyšovanie cien a obmedzenú dopravu zvykli. Mladší vyhľadávajú istotu panelákov a ponáhľajú sa presťahovať do väčších miest, aby sa zbavili každodennej roboty okolo domu.
Krčma – centrum kultúrneho diania
Počas výstavby vodného diela tu ľudia našli predovšetkým prácu. Dnes je to horšie. Bolo to dávno, keď sa v týchto miestach dokonca ryžovalo zlato. Po zrušení družstiev tu mnoho ľudí prácu stratilo. Cestovať za ňou sa mnohým z nich neoplatí – doprava je obmedzená a časť obyvateľov je dlhodobo nezamestnaných. Centrom kultúrneho diania a nadväzovania pracovných kontaktov je, samozrejme, krčma. Tu sa dohadujú aj zapíjajú kšefty, tu sa vymýšľa.
EVA ANDREJČÁKOVÁ