Cestovný ruch je odvetvie, od ktorého očakávame, že zaujme prinajmenšom dôstojné miesto v príjmovej časti štátneho rozpočtu. Hoci sme v posledných rokoch svedkami zvýšenej aktivity, každodenná realita je žalostná. Turizmus je neustále piatym kolesom na voze nášho hospodárstva, uviaznutým v bahne tápania, živelnosti, nekoncepčnosti a neprirodzenosti. Zdá sa, akoby sme pozabudli, že žijeme na Slovensku.
Naša krajina má svoj charakteristický ráz či obraz. Šmahom ruky tento fakt zamietame a „prispôsobujeme sa svetu“. Napríklad predpolie Vysokých Tatier hýri architektúrou honosných „amerických“ víl. Strechy penziónov na Orave, Kysuciach, v Liptove alebo na Horehroní sa idú preboriť pod ťarchou pre nás netypických vikierov a vežičiek. Nová architektúra nášho vidieka nesie všetky znaky architektúr okolitých krajín, len naše slovenské musíme hľadať lupou.
Korunu tomuto chaosu nasadzuje naša vládna garnitúra, keď vytvára výhodné podmienky na čerpanie európskych štrukturálnych fondov, okrem iného aj na výstavbu golfových ihrísk, ktoré sú pre naše prostredie netypické. Nedokážeme ponúkané finančné prostriedky využiť napríklad na zveľaďovanie niečoho, čo jednoznačne charakterizuje naše prostredie či náš naturel?
V posledných rokoch aj ten najnáročnejší zahraničný hosť prestáva vyhľadávať ponuky „na striebornej tácke až do postele“, chce mať určitú voľnosť, zažiť niečo nezvyklé a celkom rád sa prispôsobí miestnym, ale o to prirodzenejším podmienkam, ktoré neovplývajú honosnosťou či noblesnosťou (potrpí si však na štandard v hygiene, čistote prostredia a kvalite služieb). Máme ideálne predpoklady naplniť jeho prianie, želania až túžby.
Sme vlastníkmi v okolitom svete (asi okrem Česka) nevídanej rôznorodosti a rozmanitosti. Túto až raritu nielen nedokážeme využiť, ale bohapusto ju likvidujeme, zotierame. Uniformita, ktorá začína prevládať vo vybavenosti rekreačných lokalít, reprezentovaná rovnakými „katalógovými“ objektmi, ale aj jednotnou skladbou rekreačných ponúk je nám ľahostajná. Dokonca je nám ľahostajné aj to, že „opraty“ v cestovnom ruchu pevne držia skupiny či jednotlivci finančne silní, ale laici, ktorí však poľahky dokážu cez slabučkú štátnu správu „finančným tlakom“ presadiť svoje zámery. Nečudujme sa potom, že sa náš cestovný ruch zmieta v kŕčoch. Ak sa aj naďalej budeme správať ako straky, ktoré do svojho hniezda zvláčajú „všetko, čo sa blyští“ (aj keď nemá hodnotu), môžeme smelo slovenskému cestovnému ruchu kúpiť truhlu.