Vstup do archeologického parku.
O Veľkej Morave, o tomto doposiaľ prvom známom štátnom útvare na našom území, stále vieme málo. Ďaleko menej, ako sa nás snažili presvedčiť učitelia dejepisu rozprávajúci o hrdinských činoch Rastislava, Mojmíra a Svätopluka a o dodnes legendarizovanom misijnom hnutí Cyrila a Metoda. Na začiatku 50-tych rokov minulého storočia to vyzeralo, že československá archeológia predsa len nájde odpoveď na mnohé otázniky Veľkomoravskej ríše. Začal sa príbeh náleziska Na valách pri obci Mikulčice na Morave.
Ako sa to začalo
Príbeh tohto miesta sa začal (správnejšie by malo byť opäť začal) 16. augusta 1954. Na pozvanie vtedajšieho riaditeľa školy Bedřicha Trnku sem prišiel archeológ Josef Poulík. Trnka vedel, že Na valách už na konci 19. storočia evidovali vyorané nálezy. A v starých listinách sa písalo o rozvalinách kláštora na tomto mieste.
Akademik Poulík urobil to najjednoduchšie, čo urobiť mohol. Zohol sa, zo zeme zdvihol kúsok malty a rozlomil ho. Zažil šok, pretože v zlome našiel charakteristické červené zrniečka tzv. židovskej malty. Tá sa vyskytuje na predrománskych stavbách. Rovnakú použili aj pri stavbe veľkomoravského kostola v Starom Měste na Morave.
O rok neskôr už boli Mikulčice najslávnejšou archeologickou lokalitou povojnového Československa. Nálezy boli unikátne. Pokiaľ nebudeme hovoriť o kostoloch, môžeme sa pozrieť na to, čo Veľkomoravanov obklopovalo.
Unikátne vykopávky
Ako prvý objavili most na tú dobu s neuveriteľnými rozmermi – šírka sedem a dĺžka 50 metrov. Prieskum sa zameral na zaniknuté ramená a tie vydávali svoje poklady. Ľudia v blízkosti vodných plôch žili aj pred viac ako 1000 rokmi v symbióze. Kúpali sa v nich, umývali sa, člnkovali, dokonca korčuľovali, chytali ryby, lovili vodné vtáctvo a ryby, čistili riad. Bahno zakonzervovalo vedrá, naberačky, sekery aj s poriskami, rybárske vrše – prútené košíky na chytanie rýb (jeden je súčasťou expozície) a prvýkrát v histórii západných Slovanov sa tu našla polovica luku.
Nás z tohto množstva nálezov zaujali predovšetkým člny. Jeden osem- a druhý takmer desaťmetrový, obidva vydlabané z jedného kusa dubového kmeňa. Tieto dva tzv. slovanské monoxyly sú dnes vystavené vo vstupnom pavilóne archeologického parku v Mikulčiciach. Písomné pramene pripomínajú, že takéto člny sa v mnohotisícovom počte zúčastnili v roku 626 obliehania byzantského Carihradu.
Neverejné fakty
Čo sa však objaví vo vitrínach múzea len okrajovo je odvrátená strana života našich veľkomoravských predkov. Návštevník sa dozvie o ich chorobách, bolestiach, nič však o pamiatke na ranofeudálne súdnictvo – odťatej pravej ruke a ľavej nohe. Prípadne o tom, že medzi kostrovými nálezmi bola aj lebka černocha. Mikulčické kniežatá totiž mali svojich farebných otrokov. Zatiaľ čo kostry mŕtvych na kniežacom hradisku hovoria o ich dobrom zdraví a slušnej životospráve, v priľahlých roľníckych osadách sa našli kostry so stopami po podvýžive. Píše o tom Pavel Dvořák v Odkrytých dejinách aj Jiří Bílek v Hádankách naší minulosti.
Mikulčice, rovnako ako kniežací dvorec v Ducovom, ukázali ešte jeden fakt – intenzívne prenikanie kresťanstva v ranom stredoveku nevyvrátilo pohanské zvyky. V hroboch sa našli nádoby s potravou na druhý svet, vajcia a slepačie kosti ako symboly večnosti, zlaté pliešky a aj zlatá minca ako vstupné do lepšieho bytia. Mikulčice ukázali veľa, neodpovedali však na všetko. Dokonca mi nie je ani jasné, či niekto poodkryl tajomstvo zániku veľkomoravského sídla v Mikulčiciach. Sprievodkyňa počas našej návštevy tvrdila, že Mikulčice ľahli popolom po útoku. Pavel Dvořák však v Odkrytých dejinách ešte v roku 1975 tvrdil: „Nenašli sa stopy po katastrofe, po požiaroch, násilnej smrti, naopak, úbytok nálezov na sídliskách v mladších vrstvách svedčí o pomalom odumieraní.“
ĽUBOŠ VODIČKA
FOTO – AUTOR