Jeho dnešná realita však má ďaleko k tradičným západným predstavám o odľahlom duchovnom útočisku vzdialenom od modernej spoločnosti.
Ešte donedávna bola Lhasa, rovnako ako celý Tibet, prakticky izolovaná od okolitého sveta nielen svojou polohou (nadmorská výška 3600 metrov), ale aj tendenciou uzatvárať sa do seba. Vyvolávala preto neutíchajúcu zvedavosť.
Vytriezvenie však prichádza rýchlo - vo chvíli, keď návštevník dorazí na okraj mesta. Široké štvorprúdové cesty, popri ktorých sú uniformné betónové nízke budovy. Ďalej sa zase v najčistejšom budovateľskom slohu rozkladajú komplexy vládnych a straníckych inštitúcií a pamätníky „oslobodenia“, o kus ďalej najmodernejšie sídlo banky celé zo skla. To všetko spolu vytvára dojem čínskeho regionálneho mesta. Tibet pripomínajú len úbočia vysokých hôr na okrajoch údolia a prekvapený návštevník má pocit, že nastúpil do nesprávneho lietadla.
Až postupne mu začne dochádzať, prečo sa mesto volá Lha (posvätené, božie) - sa (miesto).
Zimné sídlo dalajlámov - palác Potala, je stále ohromujúcou dominantou. Pohľad na jej Červený palác, kde sa dalajláma venoval duchovnu, a Biely palác, kde vládol a žil, doteraz patria k najsilnejším zážitkom. Fascinujúca je Potala aj zvnútra so svojimi hrobkami dalajlámov, svätyňami a miestnosťami, kde duchovní a svetskí vodcovia Tibetu žili. Zvnútra však dojem nie je taký silný. Palác je totiž mŕtvym múzeom, pretože od marca 1959 zíva prázdnotou.
Vtedy 14. dalajláma Tändzin Gjamccho utiekol pred čínskymi jednotkami počas protičínskeho povstania. Odvtedy žije v indickej Dharamsále a snaží sa získať pre Tibet medzinárodnú podporu.
Niekoľko sto metrov od Potaly je duchovné srdce mesta - Džókhang. Kláštor, ktorého história siaha do siedmeho storočia, patrí k najposvätnejším miestam tibetského budhizmu. Obopína ho pútnický okruh Barkor, po ktorom prechádzajú v nikdy neustávajúcom prúde pútnici a miesia sa s turistami.
Fotografie z roku 1950 dokazujú, že Lhasu vtedy tvoril len zhluk obydlí pod Potalou spojený cestou so štvrťou okolo Džókhangu. Odhaduje sa, že pred čínskou inváziou žilo v Lhase len asi 20- až 30-tisíc obyvateľov. Dnes ich tu je asi 230-tisíc a väčšinu tvoria Číňania, ktorých rôznymi výhodnými ponukami do Tibetu láka pekinská vláda.
Najmä v posledných desiatich rokoch sem Čína nalievala desiatky miliónov dolárov a najviditeľnejšie sa to prejavuje práve v Lhase, ktorá sa v poslednom čase zmenila viac než za celé tisícročia.
Na uliciach sa tvoria dopravné zápchy, kde taxíky, súkromné a nákladné autá prevládajú nad rikšami. V úplne nových obchodných domoch si môžete kúpiť kozmetiku L‘Oréal a posledné výstrelky elektroniky. Neďaleko značkovej predajne je aj internetová kaviareň.
Potala je stále dominantným a najvyšším miestom v meste, ale len vďaka tomu, že je na kopci - konkuruje jej totiž trinásťposchodová budova polície či desaťposchodový sklený palác čínskeho telekomu.
Úrady investujú aj do infraštruktúry a súčasne rekonštruujú tibetské obytné domy v strede mesta.
Z trosiek povstala Norbulingka i Džókhang, ktoré boli zničené počas povstania a kultúrnej revolúcie. Rovnaký osud stretol aj západnú vstupnú bránu do mesta, ktorú obnovili v roku 1995. V polovici 90. rokov opravili a sprístupnili aj Potalu. Zničená bola škola klasickej tibetskej medicíny, ktorá sa od 17. storočia až do roku 1959 rozkladala na lhaskej Železnej hore. Vtedy ju rozstrieľalo čínske delostrelectvo. Dnes je na jej mieste televízny vysielač a škola je v novej budove.
Napriek všetkým snahám o obnovu pamiatok však tibetská štvrť v centre tvorí len štyri percentá rozlohy Lhasy a je akýmsi skanzenom v mori betónu.
V roku 1994 zaradila organizácia UNESCO do zoznamu kultúrneho svetového dedičstva Potalu a Džókhang, ale už nie pútnický okruh Barkor, v ktorého okolí Číňania zbúrali viacero pôvodných stavieb. Úrady to vysvetlili urbanistickými dôvodmi, ale podľa kritikov námestie predovšetkým umožnilo polícii jednoduchší prístup k tibetskej štvrti v prípade protestov. K zrážkam napriek tomu na tomto mieste odvtedy niekoľkokrát došlo - naposledy pred piatimi rokmi tu pri stretoch s políciou bolo zabitých niekoľko Tibeťanov a holandská turistka.
Najvýraznejším symbolom čínskej prítomnosti a dominancie je však priestranstvo priamo pred Potalou. Úrady tu najprv vybudovali ďalšie rozľahlé námestie, tentoraz v štýle pekinského Tchien-an-menu. Pred tromi rokmi dielo zavŕšili 37 metrov vysokým pamätníkom „mierového oslobodenia Tibetu“.