Mnohé tvrdenia autora P. Fila sú výstižné. Skutočne niet moci, ktorá by mohla vnútiť či vnuknúť originálny nápad, ktorý by sa mohol uchytiť v mikroregióne. Nápad by mal realizovať ten, kto je vnútorne presvedčený o jeho šanci na úspech.
Dovolím si uviesť aspoň jeden príklad. V istej bezvýznamnej francúzskej obci nám obecné autority predviedli jednoduchý a finančne nenáročný projekt, na ktorý bola celá obec právom hrdá. Išlo o transformáciu starého kameňolomu na rekreačnú oblasť. Prvými víkendovými (pravidelnými) návštevníkmi však boli miestni dedinčania. Až neskôr sa z toho stal hit širšej spádovej oblasti. Potom prišla potreba ubytovania… Napodiv nikto nikomu nezávidel a postupne sa našla práca pre všetkých. V tomto príklade je však skrytých niekoľko pre nás ťažko odstrániteľných problémov. Napríklad ako nezávidieť riskujúcemu podnikateľovi a nerobiť mu prekážky, ako hľadať možnosti na doplnkové služby k tomu, čo už funguje, a nekonkurovať mu za každú cenu. Nie vždy platí, že kde sa uživí jeden, prežijú aj desiati.
Nám však úplne uniká, že prvoradou úlohou cestovného ruchu nie je „vytĺcť peniaze“, ale vytvoriť podmienky na regeneráciu síl a aktívny oddych všetkých členov spoločnosti. Teda aj pre tých, ktorí podávajú výkony v iných oblastiach a majú potrebu a právo si odpočinúť. Neexistuje vzorec, ktorým by bolo možné kvantitatívne zmerať produktivitu spoločnosti, v ktorej je vypestovaný návyk aktívne a efektívne oddychovať, ale väčšinou je to vidieť na nej samej. Zahraničná klientela či valuty nemôžu byť predsa cieľom, ale len dôsledkom dobre fungujúceho mechanizmu. Preto je úplne zbytočné klásť si otázku, či majú najprv prísť obrovské investície na reštrukturalizáciu všetkého zastaraného a potom budú možno služby, alebo naopak. Ony jednoducho samy neprídu.
Alarmujúce sú najnovšie prieskumy verejnej mienky napríklad o našom nedostatočnom patriotizme. Vo svete je zdravý patriotizmus pretavený do gastronómie, remesiel, umenia, know-how a podobne - a potom je patrične vhodne komerčne využitý. Nefalšovaným patriotizmom sa žije v regiónoch a cítiť ho vo výrobkov a v službách, je tou najlepšou vitrínou národnej, ale aj lokálnej kultúry, pretože interpretuje chuť a záujem prezentovať sa, otvoriť sa svetu a pritom plytko nekopírovať zglobalizované módne trendy. To sa však nesmie týkať trendov kvality a cenovej primeranosti, kde sme až prehnane svetoví.
Cestovný ruch však systémovo zabíjajú aj ďalšie naše špecifiká, ako nepochopiteľná tolerancia k znečisťovaniu, devastácii a vandalizmu. Od ničenia majetku (exteriéry a interiéry budov, vlaky, cestné značenia, turistické značenia a pod.) až po skládky odpadov v národných parkoch. Nechcem sa na tomto mieste vyčerpávajúco zamýšľať nad našimi ďalšími rezervami, pretože by som skončil až pri pričastých prejavoch rasizmu, xenofóbie, násilia a organizovanom zločine.
Zásadne však nemôžem súhlasiť s autorovým tvrdením, že koordinácia a riadenie cestovného ruchu nie je vecou štátnej správy. Dať prioritu cestovnému ruchu ako ekologicky akceptovateľnému (i regulovateľnému), životaschopnému a energeticky nenáročnému hospodárskemu (priam strategickému) odvetviu, ktoré dokáže udržať ľudí v regiónoch a dať im prácu, môže cez legislatívne nástroje len štát. Má nezastupiteľné miesto aj pri profilovaní a propagovaní cielene rozvíjaného produktu, ktorým je krajina ako celok. Túto úlohu si štátna správa plní aj teraz. Potvrdzuje to aj získanie týchto, ale i ďalších fondov, ako i mnohé legislatívne kroky. Doteraz sa na tomto poli neurobilo tak málo, aby sme mohli zvaliť vinu za aktuálny stav cestovného ruchu len na ňu. Veď celý rozvoj nemôže ovplyvniť jedno rezortné ministerstvo. Napriek potrebe vyvolať iniciatívu v regiónoch nie je možné napredovať bez spojenia síl v oblasti dopravnej dostupnosti a komplexného rozvoja vybraných lokalít (vrátane leteckej), ochrany životného prostredia, bezpečnosti turistov (vrátane ich majetku), zdravotníctva, kultúry, atď.
Najväčšie rezervy však máme asi v oblasti výchovy a vzdelávania. Chýba nám základná znalosť etiky i etikety, absentuje výchova k otvorenosti voči iným kultúram, k úcte k človeku, k svojmu okoliu, ale i k sebe samým. Túto neohrabanosť a nedostatok zdravého sebavedomia pocíti každý cudzinec, túžiaci po pocite vítaného hosťa, ako tvrdú osobnú skúsenosť. Svedčí o tom okrem iného aj fakt, že dopravné značky máme poschovávané v konároch stromov a už kilometer od štátnych hraníc našich potenciálnych hostí „vítajú“ zákerne nastavené radary na štvorprúdových cestách, kým dobre známe úseky smrti si vyberajú svoje mýto samy.
Keby som mohol rozhodovať o umiestnení fondov, investoval by som ich nie do ubytovacích kapacít, ale do ľudí. Bez vzdelaných, jazykovo a odborne pripravených mladých ľudí vo všetkých profesiách nebudeme možno potrebovať ani hotely, ani diaľnice.
Ak by sme to s rozvojom cestovného ruchu chceli myslieť naozaj vážne, je nevyhnutné dokončiť decentralizáciu štátnej správy a rozbehnúť zdravé fungovanie samosprávy. Vhodné modely riadenia či metodického usmerňovania rozvoja cestovného ruchu vo svete existujú a všetci naši susedia ich už aj úspešne využívajú. Stačilo by prestať závidieť susedom ich potenciál, respektíve závratnú výšku ich devízových príjmov. Treba začať kreatívne myslieť a konečne uveriť tomu, že by to mohlo v budúcnosti fungovať. A to na všetkých úrovniach, vrátane dedinských krčmičiek.
RODEN ORAVEC
(Autor je vysokoškolský pedagóg)