FOTO - ARCHÍV
m jazere a patrí k tým málo mestám, ktoré sa hrdia, že nevyrástli narýchlo pred päťdesiatimi rokmi, aby mali kde bývať zamestnanci ropného priemyslu.
Dvaja králi
Už jeho letisko pripraví západného turistu na starú známu socialistickú šeď. Všetky hlavné ulice sa volajú po Leninoch, Marxoch a Engelsoch. Jeden Moskovčan sa nechal pred slovenskými novinármi počuť, že je veľmi rád, keď číta tie pôvodné názvy ulíc a námestí. Hovoril, že si váži tradície. Sibírčania mu za to dojato zatlieskali.
Ak je Irkutsk nepríjemný preto, že vyzerá ako neúspešný pokus o prienik západnej civilizácie, tak vedľajšie mesto Angarsk je také škaredé, až to človeka prinúti zahodiť zažité kritériá a radšej sa príjemne čuduje. Mesto vzniklo len a len preto, aby mali kde žiť ľudia obsluhujúci ťažobné stroje a existuje tak už päť desaťročí. Polovica ľudí pracuje pre najväčšiu ruskú firmu Jukos, druhá polovica poskytuje služby tej prvej. Lenže učiteľ by neučil a lekár neliečil, keby mu k výplate slušným percentom neprispieval Jukos, takže závislosť je absolútna a obojstranná. Chemický životodarca sa stará o kultúru, šport a aj o priľahlý detský tábor, kde sú cez celé prázdniny asi všetky deti z Angarska.
Hlavné námestie však pripomenie, že Jukos nie je jediným bohom. Leninova socha tu vyzerá tak prirodzene, že otázka, prečo ju už dávno nezbúrali, by bola fatálne nemiestna. Vôbec neprekáža, že učenie večne živého a biznis Jukosu oddeľuje ideologická priepasť. Tu žijú svorne, dve autority, ktoré nikto nespochybňuje a navzájom sa rešpektujú.
Ľudia na prvý pohľad vyžarujú hrdosť na to, čo majú. Vedúca miestneho liečebného domu je kedykoľvek pripravená previesť pár návštevníkov po budove - nie pre to, aby ich prilákala, ale z úprimnej radosti.
Je pyšná, aj keď je ozdravovňa na umretie neútulná a stará. Deti v tábore sa úctivo zdravia, až by si človek myslel, že ich k tomu niekto núti, ale ony vyzerajú presvedčivo spokojne.
Predavačka v bufete, kde jediné stráviteľné jedlo zoschlo už včera, má výraz šéfkuchára interkontinentalu. Vydáva do poslednej kopejky. To, na čo sme sa my v socializme len hrali, oni berú vážne aj v tom čudnom kapitalizme.
Na vodku voda z Bajkalu
Dôvod na pýchu je zopár desiatok kilometrov od Angarska. Ak do tejto divočiny príde turista, tak vidieť Bajkal. Je to poldruha kilometra hlboké jazero. Obsahuje väčšinu sladkej vody na svete. Podľa miestnych je voda nesmierne čistá a vraj sú miesta, kde vidno dno v hĺbke 40 metrov. Faktom je, že z člna sa dá klesajúci rubeľ sledovať skoro minútu a vodka sa zapíja vodou z jazera.
Výnimočný je aj nerpa - endemit podobný tuleňovi. Potom, ako ho takmer vyhubili rybári, stal sa maskotom miestneho ekologického cítenia. Domáci rozdávajú nálepky s nerpom na počkanie, plagátiky na jeho záchranu sú všade. Na druhej strane, nerpom sa pravdepodobne láska k zvieratám končí. V provizórnej zoo na brehu jazera, v neuveriteľných podmienkach chovajú medvede a tri medvieďatá. V prerobených chlievoch vedľa obyčajného obytného domu doslova trpia bez výbehu a poriadnej stravy. Vstupné bolo pár rubľov, a na mladé sa priplácalo.
Oveľa civilizovanejšie bolo blízke trhovisko. Predávali sa čerstvo údené ryby a všetky možné prevedenia lokálnych minerálov. Viacerým trhovníkom pomáhal mladý Nemec s dokonalými obchodníckymi grifmi. Povedal, že je tam už rok a je tam len preto, že ho tam baví žiť. Upozornil, že krásu Sibíri treba objaviť. Mal úplnú pravdu.
JURAJ JAVORSKÝ