Modrá mešita v IstanbuleNa sezónu 2001 pripravilo Turecko svojim návštevníkom nechtiac jedno príjemné prekvapenie. Miestna mena - líra, devalvovala a všetky ceny sa tak razom stali o tretinu príjemnejšie. Najjednoduchší spôsob, ako sa orientovať v miestných miliónových bankovkách, je odpočítať tri nuly. Milión lír bolo v júli približne štyridsať korún.
Cestovanie, stravovanie aj bývanie je v Turecku lacné. Nenáročná dvojposteľová izba v priemernom istanbulskom hoteli stojí od 30 do 50 dolárov, ale bývať sa dá aj lacnejšie. V penziónoch stojí skromná izba 10 dolárov na osobu a posteľ v youth hosteloch ešte menej. Kempy sú najmä v prímorských oblastiach. Stoja 2 až 3 doláre na osobu a noc a sú vybavené sprchou a šliapacím WC. V turistických centrách však nájdete luxusnejšie vybavenie s európskymi záchodmi.
Pri návštevách reštaurácií si rýchlo všimnete, že veľkú časť účtu tvoria nápoje. V celom Turecku dominuje jediná značka piva s historickým názvom Efes. Nestojí veľa, v prepočte 1 až 1,5 dolára, ale v porovnaní s cenami jedla, je to dosť. Relatívne vysoké sú aj ceny nealkoholických nápojov - plechovku IceTea vám čašník prinesie minimálne za dolár. Miestna špecialita - kebab - stojí podľa spôsobu úpravy od 2 do 5 dolárov. O málo drahšie sú ryby. Pri platení vám turecký vrchný pripraví účet medzi dosky papiera a nečaká na sprepitné. Kompletný obed v priemernej reštaruácii spravidla nestojí viac než 10 dolárov.
Ideálnym spôsobom dopravy je autobus. Cena za hodinu cesty je približne jeden dolár. Dopravu na menšie vzdialenosti rieši dolmuš - minibus pre 15 až 20 ľudí, ktorí nemá zastávky a stojí tam, kde si cestujúci rozkáže. Platí sa tak, že peniaze pošlete po ďalších cestujúcich šoférovi, ktorý vám rovnakou cestou vráti výdavok. Cestovanie dolmušom je lacné. Ani tá najdlhšia trasa nebýva drahšia než dva alebo tri doláre.
Stopovanie na západnom pobreží je úplne bezpečné. Spravidla vás šofér odvezie až ku kempu alebo k hostelu, prípadne pozve k sebe na čaj. Pozvanie sa v Turecku neodmieta, môže totiž znamenať urážku odmietnutého hostiteľa. (jj)
Celý svet je ohraničený morom a neprístupnými skalami. Jediná cesta vedie cez vodu. Miesto dosť veľké na súkromie a dosť malé na masový turzimus. Nie ste sami, lenže tí okolo sú ako vy. Cestujú a hľadajú kúsky planéty, ktoré potvrdzujú existenciu raja. Jedno také miesto sa volá Údolie motýľa. Je na tyrkysovom pobreží juhozápadného Turecka a meno mu dal tvar kolmých skál, ktoré obkolesujú asi stometrový morský breh. V Turecku rozhodne nie je jediné.
Neobjavené Turecko
Cestovné kancelárie zúžili Turecko na Bodrum, Istanbul, Antalyu a Alanyu. Našťastie, pretože inak by na tureckých brehoch Stredozemného mora nebolo toľko pôvodných, turizmom nezmutovaných čarovných údolí.
Mestá a mestečká mimo dovolenkových destinácií sú ako stvorené pre spoznávanie Turecka a Turkov.
Kto svoj prvý dotyk s krajinou polmesiaca zažije v Istanbule, môže potvrdiť, že kultúrny prechod z Európy do Ázie je ešte zreteľnejší než geografický. Bývanie rovno v srdci Istanbulu, na dohľad od Modrej mešity, sa dá zohnať hoci za osem dolárov. Pod oknami hotelíkov v starej časti mesta - Sultanahmede - sa od rána do noci prechádzajú davy väčšinou mladých cestovateľov. Turci na nich v tieni striehnu a arzenálom uvítacích fráz vo všetkých jazykoch vábia do svojich obchodov a reštaurácií. Tých privábených potom vidieť, ako v čajovni cmúľajú vodnú fajku alebo ohmatávajú ručne tkaný koberec v nejakom výklade. „Koberec je ako víno, zreje a čím je starší, tým je lepší,“ vysvetľuje predavač. Svoj najdrahší koberec by bol ochotný predať za tisícku dolárov. S úsmevom však dodáva, že Američan by dal štyrikrát viac.
Kto sa rozhodne pokračovať z Istanbulu ďalej, zistí, ako ideálne sa dá vyriešiť systém vnútrozemskej dopravy. Z prvotného chaosu vznikli desiatky autobusových spoločností, ktoré zápasia o zákazníka komfortom aj cenou. Cesta naprieč Tureckom zo severu na juh vyjde v prepočte na tisíc korún a v klimatizovanom Mercedese s kávou netrvá dlhšie ako dvanásť hodín.
Milovníci morských brehov sa určite nevyhnú plavbe loďou, hoci cena je oproti autobusu dvojnásobná. Kto má rád stop, Turecko je jeho rajom. Stačí sa postaviť na kraj cesty a zdvihnúť ruku - ani ruksak nedá dole a už má odvoz, obvykle aj s radami, čo robiť v cudzom meste.
Marmarské more
Neveľký kúsok slanej vody spája Čierne a Egejské more. Marmarské more, zo severu uzamknuté Bosporom a z juhu Dardanelami, je preto pokojné a spenené morské vlny sú tam skôr výnimkou. Pláže na jeho brehoch obľubujú najmä domáci turisti a ceny tam preto zostali príjemne turecké.
Trojhodinová plavba loďou z Istanbulu vás donesie do prístavného mesta Bandirma. Odtiaľ je len kúsok do kúpeľného centra Erdek, ktoré atmosférou pripomína naše Piešťany. Biely turista je tam skôr vzácnosťou, ale domáci sa vynasnažia, aby sa cítil ako doma.
Ešte ďalej na západ, v Dardanelskej úžine, je malé mestečko Čanakale, kde Turci, podľa vzoru Európanov vybudovali kemp, ale prispôsobili ho svojim predstavám, a tak sa na minimálnej ploche tiesnia megastany veľké ako zariadená maringotka. Chudobnejšie rodiny z Istanbulu sem chodia tráviť letnú pohodu a zriedkavých cudzincov s hrdosťou upozorňujú na blízky polostrov Gallipoly, kde v prvej svetovej vojne padlo štvrťmilióna ich predkov.
Brehy Egejského mora
Cesty Európanov a Američanov za tureckými plážami sa začínajú až na južnej polovici egejského pobrežia. Turistami preplnené Kušadaši sa môže porovnávať hoci aj s Ibizou. Mladí sa cez deň kúpu a večer zabávajú, dôchodcovia vysedávajú v drahých, romanticky pôsobiacich reštauráciách na morskom brehu. Miesto ideálne pre dovolenkárov, ktorých pohyb je obmedzený na hotel, pláž a diskotéku.
Tým pravým centrom je však až Bodrum. Je na samom juhu Turecka, s výhľadom na grécky ostrov Kos. Ulice a uličky sú preplnené turistami, suvenírovými obchodmi a reštauráciami. Cestovné kancelárie vás pozývajú na výlet do blízkeho Pamukkale, kde sa môžete vykúpať v teplej minerálnej vode.
Cesta po egejskom pobreží je posiata vykopávkami bájnych miest. Trója, Pergamon, Efes, Milét. Stačí sa postaviť pred miestnu cestovnú kanceláriu a ochvíľu ste oboznámený s históriou každého z nich, a tak si radšej kúpite lístok.
Tyrkysové pobrežie
Keď umrie jachtár, vraj sa nedostane do neba, ale do Marmarisu. Turistickí sprievodcovia volajú malé mestečko na juhu Turecka rajom plachetníc. More je tu plné ostrovov a neobjavených pláži, nad mestom držia stráž vysoké hory. Začína sa tam tyrkysové pobrežie, ktoré sa tiahne na východ až po Antalyu. Žiaľ, Marmaris na svoju krásu dopláca a s každým ďalším turistom z neho odchádza romantika. Namiesto nej stoja nové hotely a parkoviská.
Západne od Marmarisu sa na kopcoch rozkladá Oludeniz. Jeho pláže nájdete na titulných stranách cestovateľských príručiek. Biely piesok, priezračná voda, otvorené more je silné a nespočetné zátoky mimoriadne teplé. Vďaka členitému pobrežiu sa na tyrkysovom pobreží vyskytujú tiché pláže, kde sa dá deň prežiť bez toho, aby ste niekoho stretli. Niektoré si vďaka svojej nedostupnosti získali slávu. Niektoré sa stali obľúbenou zastávkou divokých cestovateľov. Turistický snobizmus sa tam nedostane, malé loďky v pobrežných mestách tam za pár dolárov vozia samých mladých, nespútaných a zvedavých.
Tyrkysové pláže pokračujú až k Antalyi, ale cestou tam sa nedá obísť mestečko Kaš. Tak ako Marmaris je prístavom plachetníc, len ich je o čosi menej. Neprítomnosť masového turzimu tu udržala príjemné ceny - bývať sa dá za osem a najesť za štyri doláre. Bez zbytočnej administratívy a za pár hodín vás tam naučia potápať sa a riadiť jachtu.
Skutoční hostitelia
„Holandsko, Belgicko, Anglicko?“ pýta sa starší turecký obchodník z mesta Kaš. „Nie. Slovensko,“ odpovedám a na nepoloženú otázku dodávam: „Vieš, Čekoslovákia“. Keď sa Turek konečne zorientuje, vraví: „Tak to si prvý Slovák, ktorého poznám“.
Mimo veľkých turistických centier si Turci na geopolitcké súvislosti veľmi nepotrpia. Nezáleží im, odkiaľ ste, ani aká je mena vašej krajiny. Namiesto toho radi hovoria a počúvajú. Nadávajú na ekonomiku, kvôli ktorej si môžu dovoliť menej ako vlani a zbožňujú svojho Atatürka. Sú tým najlepším spôsobom, ako spoznať Turecko.
JURAJ JAVORSKÝ
FOTO - AUTOR