Žena sa nezaťažuje ani tým, že vedľajšiu jaskyňu, v ktorej si vybudovala domov, kedysi obývali tisícky budhistických mníchov, ktorým sa v tomto pieskovcovom kaňone s mnohými jaskyňami až do 8. storočia darilo. Jediné, čoho sa Zakia obáva, je to, že ju spolu so stovkami ďalších kočovných rodín násilne vysťahujú: „Hovoria, že sa máme odsťahovať inde. Neviem, čo s nami bude.“ Jej tmavá tvár vykúka spod jasne zeleného závoja, typického pre Hazárov.
Niektoré jaskyne ukrývajú jemné budhistické fresky, ktoré sotva prežili búrlivé časy. Viaceré z nich počas 1600-ročnej existencie odstránili zelótski islamisti alebo ich začiernil dym z ohnísk obyvateľov jaskýň.
Nie je však jednoduché pokúšať sa tieto rodiny pre záchranu zostávajúceho dedičstva len tak vysťahovať. Miestne úrady a medzinárodné spoločenstvo sa ocitli v ťažkej situácii: rodiny právne nemajú status utečencov, a preto je pre nich pomoc medzinárodného spoločenstva ťažko dostupná.
„Podľa odhadu tvoria 20 percent obyvateľstva bezdomovci, nie utečenci, a niektorí z nich sú kočovníci, ktorí sa do jaskýň ukrývajú pred tuhými zimami,“ hovorí šéf úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov Násir Fernándes. Táto kategória ľudí vraj do jeho kompetencie nespadá.
Aj keď nórske humanitárne organizácie poskytli prostriedky potrebné na výstavbu, stále to nestačí. Poslednou veľkou starosťou sa stalo hľadanie pôdy, kde by nové domy postavili.
Nakoniec sa našiel kompromis, spočívajúci vo výstavbe 105 domov na neúrodnej a zvetranej stolovej hore. Obyvatelia jaskýň sú s týmto riešením zjavne spokojní. „Pre ľudí je dôležité, aby mali kde bývať, a pre vládu je podstatné, že obyvatelia jaskýň opustia historické miesta a presťahujú sa,“ uznáva vodca jaskynnej komunity Sajíd Hašímí. „Historické jaskyne nie sú miestom pre bývanie.“
Mnohí sa obávajú, že na náhornej plošine nebude dostatok pitnej vody, a preto dávajú prednosť jaskyniam. „Pre deti, ktoré budú musieť chodiť dve až tri hodiny po pitnú vodu po strmých kamenných svahoch, to bude zložité,“ hovorí Zakia. (čtk)
