Niet divu, že sa v roku 1998 dostal aj so svojimi záhradami do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Zámok
Kroměřížsky zámok má medzi českými hradmi výnimočné postavenie: nikdy nepatril konkrétnemu rodu, ale vždy bol majetkom cirkvi. Dnes je budova štátna a všetok inventár v nej cirkevný.
Jeho vznik a história je spätá s dejinami olomouckého biskupstva a potom arcibiskupstva. Gotický hrad, neskôr zámok, postavili na základoch veľkomoravského hradiska. Po niekoľkých storočiach ho prestavali na renesančný. Počas tridsaťročnej vojny v 17. storočí ho švédske vojská zničili, takže po rekonštrukcii na jeho mieste vybudovali honosný barokový palác. Ako predloha slúžil talianskym architektom viedenský Hofburg. Z hradu zostala len 84 metrov vysoká veža a po požiari na pôvodný pôdorys postavili trojposchodovú budovu.
Dnes je pre verejnosť otvorených na prvom poschodí jedenásť miestností a na druhom Manská sála a nádherná knižnica.
Snemovná sieň
K nezabudnuteľným patrí predovšetkým obrovská Snemovná sieň. V roku 1848 tu po povstaní pokračovalo zasadnutie Uhorského snemu. Zvolal ho František Palacký a zachoval sa aj zasadací poriadok poslancov, ktorí práve tu formulovali zásadu, že „všetka moc v štáte pochádza z ľudu“. Monumentálna miestnosť má rozlohu viac než 450 metrov štvorcových, vynikajúcu akustiku a úchvatnú výzdobu. Na stenách sú pozlátené štukatúry, nádherné lustre z olovnatého skla, ktoré vyzerajú ako zadymené. Na strope je zavesený najväčší obraz na zámku (400 m2) a visia z neho krištáľové lustre. Podľa zasadacieho poriadku vyrobili aj maketu, ako to na rokovaní vyzeralo. Predsedníctvo sedelo pred oknami a smerom dozadu boli stupňovito uložené lavice, ktoré siahali až po strop na opačnom konci. Sieň je postavená cez dve poschodia (do výšky cca 10 metrov) a na dĺžku meria okolo 40 metrov. Predstaviť si zasadnutie horkokrvných poslancov rakúsko-uhorských národov dá riadnu dávku predstavivosti.
Manská sála
K najkrajším patrí Manská sála, kde sa dvakrát do roka konali manské súdy. Tu sa prezentovala svetská moc olomouckých biskupov. Išlo o menšie súdy, keď sa rozsudky vynášali bez prítomnosti obvineného. Ten sa dokonca nemohol proti nemu ani odvolať, musel sa mu podrobiť. Samozrejme, nešlo o hrdelné rozsudky, skôr o drobné sváry a nedorozumenia.
Sála je vyzdobená freskou jedného z najžiadanejších viedenských maliarov 18. storočia - Franza Antona Maulbertscha. Namaľoval ju v lete roku 1759 za štyri mesiace, čím splnil podmienku biskupa Egkha, ktorý mu vyplatil na tie časy neuveriteľných 2300 dukátov. Podľa sprievodkyne to je v prepočte na dnešné ceny okolo trištvrte milióna českých korún. Pravdepodobne mu však z nich veľa nezostalo, pretože Maulbertsch žil bohémsky a miestne dámy ním boli posadnuté a on nimi.
Knižnica
Starú knižnicu založil v 17. storočí Karel Lichtenstein - Kastelkorn a patrí k najvýznamnejším historickým knižniciam v Česku. Dnes obsahuje okolo 91-tisíc zväzkov, z toho tri stovky rukopisov, 180 inkunábul, 1178 zväzkov pochádza zo 16. storočia a okolo 20-tisíc starých tlačí je do roku 1800. Nachádzajú sa tu aj nádherné staré glóbusy.
Kvetná záhrada
Pred viac než tristo rokmi boli na tomto mieste za mestskými hradbami močiare. V 17. storočí sa biskup Lichtenstein rozhodol pre tzv. libosad. V rokoch 1840 - 45, keď sa mesto rozrástlo až k libosadu, vytvoril architekt A. Arche projekt nádherných záhrad so skleníkmi - tropickým a studeným a správnych budov. Hlavný vchod pritom pokračuje do obrovskej kolonády dlhej 244 metrov. Vyzdobená je 44 sochami antických postáv v nadživotnej veľkosti. Libosad bol pretkaný dômyselným vodným systémom napájajúcim jazierka, fontánky, vodotrysky. (jač)