FOTO - AUTOR
vo do mysle juhoamerických národov. Atmosféru tropickej nedele dokresľuje vôňa sviatočného obeda miešajúca sa s kadidlom stúpajúcim k oblohe z metropolitnej katedrály. Dnešný Caracas, hlavné mesto Venezuely, familiárne nazývané aj vstupná brána Južnej Ameriky, založil v roku 1567 španielsky dobyvateľ Diego de Losada. Mesto bez zjavnejšieho významu celé storočia prežívalo ako ospalé provinčné centrum ukryté v predhorí Ánd - 900 metrov nad morom. K jeho náhlemu rozmachu a rastu prispelo až objavenie bohatých nálezísk ropy na západe krajiny začiatkom 20. storočia. Tak sa z provinčného trpaslíka v pomerne krátkom čase zrodila jedna z najmodernejších a najživelnejšie rastúcich metropol Nového sveta, v ktorej dnes žije už osem miliónov obyvateľov. Je skoro neuveriteľné, že toto veľkomesto s upravenými trávnikmi, topiace sa v bujnej tropickej zeleni parkov a záhrad za niekoľko málo desaťročí prekročilo svoj tieň. Veď začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia, počas ropného boomu, bol Caracas tretím najdrahším mestom sveta a to samo o sebe už čosi hovorí.
Caracas sa rozprestiera v dvadsaťkilometrovom údolí, no rozľahlé mesto už dávno opustilo jeho hranice a biele mrakodrapy sa dvíhajú do výšok medzi zelenými kopcami všade navôkol. Z tohoto dôvodu došlo aj ku klimatickým zmenám v meste a jeho okolí. Mesto bolo odjakživa svojimi obyvateľmi prezývané mestom večnej jari. Leží v tropickom pásme a nie je veľmi vzdialené od rovníka. V časoch, keď sa svojou rozlohou ešte dokázalo vtesnať do údolia, bolo otvorené prúdeniam vlahého horského vzduchu, ktorý spríjemňoval horúčavy a prirodzeným spôsobom odsával škodlivé splodiny exhalátov produkované továrňami a prudko sa rozmáhajúcou automobilovou dopravou. Svojou výstavbou zablokoval prirodzené prieduchy matky prírody a zmenil svoju jarnú klímu na skleníkový efekt. Dusné horúce bezvetrie tak ovláda obrovské mesto, ktoré je stále viac zaťažované hustým príkrovom smogu zasahujúcim až nad prales v neďalekých kopcoch. Nedeľa v Caracase sa začína inak ako ostatné dni v týždni. Po rannej omši sa zaplní Plaza Urdaneta a miestni caballeros sa posadia na lavičky, čítajú dennú tlač v pohode skorého dopoludnia, debatujú, fajčia a popíjajú svoju rannú kávu. Hektika rušnej avenidy Urdaneta je náhle preč a oproti námestiu si živnosť otvorí vykladač budúcnosti. Jeho neodmysliteľný pomocník, zelený papagáj, odborne vyberá lístky pre naivných čakateľov ľudských osudov. Pred metropolitnou katedrálou skupinky malých chlapcov čistia okoloidúcim topánky, kým ďalší sa tu preháňajú na skyboardoch. Okolo obeda sa veľké námestie „Plaza Venezuela“ vyľudní a len niekoľko ospalých psov sa malátne potuluje v trblietajúcom sa vzduchu na trávnatej ploche neďaleko od tryskajúcej fontány. O niečo neskôr ožíva veľký park De Coabas farbami. Skupinky ranných jogerov vystriedali rodiny s deťmi, aby tu v zelenej tôni strávili príjemné odpoludnie. K večeru sa život prenesie opäť o kus ďalej na pešiu zónu Sabana Grande, kde si domáci „caraceňos“ po horúcom dni prídu odpočinúť do kaviarní a reštaurácií, pookriať pri partii šachu či len tak poklebetiť s priateľmi. Skôr než na mesto sadne tma, ich dlhé tiene miznú na kamennej dlažbe moderného námestia Vargas, aby zajtra mohol začať opäť všedný deň.