Zakladateľ noblesnej hotelovej siete César Ritz (1850–1918) s manželkou Marie-Louise.
Táto myšlienka znamenala v predminulom storočí revolúciu vo sfére služieb. Cestu jej prerúbaval svetoznámy švajčiarsky hoteliér César Ritz. Jeho meno dnes nesie jedna z noblesných sietí svetových hotelov, ktorá sa preslávila svojimi službami, rešpektom a úctou voči hosťom.
Ritz bol prvý, kto v 19. storočí zaviedol kúpeľne do všetkých hotelových izieb a na každé poschodie elektrinu. Vzbúril sa proti tapetám a ťažkým závesom, ktorým v ére bez vysávačov nepomohli od prachu ani armády chyžných. Komplikovanú zdobenosť hotelov prevzdušnil jemnými látkami, žiarivými záclonami, obrusmi. Predbehol dobu, ktorá ešte nepoznala tepovače, pracie prášky, chemické čistidlá. Do služieb vniesol kult hygieny, spoločné stravovanie povýšil na obrad.
Kde sa v Ritzovi, pôvodne malom pastierovi, ktorý sa narodil ako trináste dieťa v chudobnej rodine na juhu Švajčiarska, vzal taký vycibrený vkus a cit pre estetično?
Ritz dostal padáka
Césarova matka sa neraz známym sťažovala na svoje trináste dieťa. Ktovie, či nezaúradovala aj tá trinástka, ale faktom je, že malému Césarovi sa do školy veľmi chodiť nechcelo. Po skončení obecnej niekoľkotriedky v Niederwalde, kde žila ich početná rodina, César zanovito odmietal postúpiť na gymnázium do neďalekého mesta Sion. Viac sa mu páčilo pásť dobytok, behať si slobodne po horách a byť súčasťou zabehaného anachronizmu, ktorý nehrozil žiadnou zmenou.
V dvanástich sa však podvolil a odobral do Sionu. Otcovi po čase neušlo, že syn v učive nenapreduje. „To si ma teda neželaj!“ rozzúril sa otec, zobral Césara zo školy a bez dlhého rozmýšľania usúdil, že ho treba strčiť na prvé vhodné miesto za učňa. Podarilo sa to v hoteli Tri koruny v meste Brig. Starý pán Ritz netušil, čo spôsobil. Svetové hoteliérstvo je mu dodnes povďačné. Napriek tomu, že budúceho svetového hoteliéra z jeho prvého učňovského pôsobiska po roku vyhodili.
Hanbil sa vrátiť domov, potĺkal sa kade-tade, až ho upútala blížiaca sa svetová výstava v Paríži, ktorú otvorili v roku 1867.
Robil tam všetko – od leštiča parkiet cez čističa topánok, nosiča až po pomocníka v hoteli a čašníka. Raz nabral odvahu a zašiel za majiteľom istej vychýrenej reštaurácie, či ho nezoberú. Zobrali. Videl a obsluhoval denne takých ľudí ako George Sandová, Sarah Bernhardová, Alexander Dumas starší, bratia Goncourtovci. Asi v tomto boli zárodky veľkej úcty k hosťom, ktorou sa dodnes pýši hotelová sieť Ritz-Carlton.
Mladý César sa už vtedy naučil nerozmýšľať nad tým, čo si hosť želá, ale hľadal všetky cesty, ako to splniť. Pohyboval sa v tieni známych spisovateľov, kritikov, politikov, novinárov a pochopil, že to je to, čo mu imponuje. Nepotreboval si tykať s celebritami, tešilo ho, že sa môže v pozadí podieľať na ich sebavedomom vystupovaní, že aj jeho rukami sa donáša jedlo a nápoje, ktoré ladia so vznešenými a múdrymi dialógmi pri stole.
Hrob Césara Ritza (prvý zľava) a jeho príbuzných na niederwaldskom cintoríne.
Spomienky ako z rukáva
Ritzovo rodisko Niederwald leží v južnom kantone Wallis. Dodnes tam žije pamätník, ktorý zažil Ritzovu rodinu úplne zblízka. Je to osemdesiattriročný pán Mutter, šťúply, asi poldruha metra vysoký, čiperný penzista. Z dnešného pohľadu – vzácny exponát pre turistov. Pán Mutter na jeden nádych sype hŕbu spomienok.
„Pána Ritza som už nezažil, lebo predčasne zomrel v roku 1918. Dobre sa však pamätám na jeho rodinu: obdivuhodnú manželku Marie-Louise, ktorá s ním vydržala jeho turbulentný život, ich mladšieho syna Charlesa a jeho ženu Moniku, rodenú Parížanku. Pani Marie-Louise prevzala po Ritzovej smrti vedenie parížskeho hotela. Ale vedela ho teda držať v rukách! Bola útla, no šéfovala tak, že jej personál čítal pokyny v očiach. O manželovi napísala neskôr aj knihu.“
Marie-Louise prenechala najslávnejší rodinný hotel, parížsky Ritz, synovi Charlesovi a po jeho smrti ho prevzala jeho žena Monika Ritzová. Tá ho v roku 1979 predala egyptskému veľkopodnikateľovi Mohamedovi Al Fayedovi.
Z „hornej dolnej“ do Paríža
Na rok 1950 pripadla storočnica narodenia Césara Ritza. Pani Marie-Louise, hoci už je v tom čase v rokoch, sa rozhodne po prvý raz pozvať do Paríža medzi prominentnými hosťami aj starostu a ďalšieho člena obecnej rady z manželovho rodiska Niederwaldu. Tým starostom je pán Mutter. Celý uveličený, ale aj s miernymi pochybnosťami sa vtedy prvý raz v živote vyberá na cestu do cudziny.
„Madame Marie-Louise Ritzová nás na týždeň osobne prijala v Paríži. Dala nám k dispozícii svojho šoféra i s autom. Ak sa nemýlim, bol to tuším chevrolet. Predstavila nám celý hotel s 500 zamestnancami. Bol to jedinečný kolos pre 250 hostí! Neuveriteľné bolo už to, že sa takto držal hneď po vojne.“
Tu sa pán Mutter nadýchne, aby mohol vykresliť na vlastnej koži spoznaný luxus hotela Ritz.
„Každý večer sme jedli v inej reštaurácii hotela. V talianskej, francúzskej, nemeckej, švajčiarskej, okrem toho tam bol bar a všade sa podávali rozdielne špeciality, každý večer iné. Celý pobyt som si skutočne vychutnal, asi to bolo aj tým, že spomedzi hostí som bol jedným z mála, čo hovoril po francúzsky, a to tam znamená veľa. Ten, čo nevie po francúzsky, stojí vo Francúzsku vždy tak trocha bokom.“
Personál ako zo škatuľky
Personál hotela a reštaurácie stojí každé ráno nastúpený na pľaci, pán hoteliér ide uprostred tej defilírky a díva sa, či majú všetci čisté náprsenky, límce a frak bez škvrny, či nechýbajú niekde gombíky, či sú vyčistené topánky, dokonca sa i nakloní, aby čuchom zistil, či si umyli nohy.
Týmto obrázkom sa začína nezabudnuteľná knižka Bohumila Hrabala Obsluhoval som anglického kráľa.
Podľa slov pamätníkov veľmi podobne to však bezpochyby vyzeralo aj v Ritzových hoteloch. Ritz bol ako hoteliér puntičkár a perfekcionista, nie však poklonkár. Bol nesmierne kreatívny najmä v gastronómii a citlivo si vyberal kuchárov. Vážil si klienta a svoje služobníctvo učil, že hosť je kráľom.
„Pracovalo uňho veľa mladých ľudí. Ritz ich doslova vypiplal podľa svojich predstáv. A dobre aj zarobili,“ pokračuje pán Mutter v parížskych spomienkach. „Niektorí – ohúrení, že prišli k toľkým peniazom, začali aj flámovať. Počas svojej návštevy som si všimol, že v tom hoteli sa neustále v tichosti čosi renovuje, poschodie po poschodí, ale permentne aj všetky izby. Keď som sa na to spýtal madame Ritzovej, odpovedala, že u nich zariaďujú izbu pre každého dôležitého hosťa nanovo. Menili kvôli tomu koberce, kachličky, nábytok. Vysvetlila mi – také je želanie zákazníkov.
Mal trebárs pricestovať arabský šejk. Spálňu chcel mať vymaľovanú tak, predizbu inak. Z jeho desiatich žien si jedna rozkázala kúpeľňu s modrými kachličkami, druhá nové lampy, tretia chcela prerobiť koberce. Splňte takéto vrtochy a môžete rátať s tým, že sa vám každý prominentný hosť vráti. Znamenalo to však, že Ritzove hotely museli neustále zamestnávať sedlárov, stolárov, murárov, dizajnérov.“
Ritz počas svojej krátkej kariéry urobil zlaté bane z vyše pätnástich hotelov. Od podlahy vybudoval parížsky hotelový kolos Ritz, londýnsky Carlton (do tejto siete sa zaradil aj bratislavský Carlton, jediný vo východnej Európe), rímsky Grand-Hotel, ustavične pendloval naprieč kontinentom, nasával inšpiráciu, učil sa a učil druhých. Nestihol ukončiť jednu pracovnú cestu a už sa chystal na ďalšiu. Ritzova žena batožinu svojho muža nikdy kompletne nevybalila – jednoducho sa to nedalo stihnúť.
Náročné aktivity si však vybrali daň – v 52 rokoch sa Ritzovi totálne podlomilo zdravie. Zostávajúcich 15 rokov života strávil už len v sanatóriu.
Menu `a la Ritz
Švajčiari dokážu hrdosť na svojho krajana prejaviť celkom inak než my na Slovensku. V Niederwalde nájdete napríklad rôzne tabule s Ritzovou podobizňou, deti vám porozprávajú, čo si o ňom hovoria na vyučovaní, špecializované stredné školy v tunajšom kraji programovo preberajú Ritzov hotelový bontón, v regióne funguje takzvaný Ritzov náučný chodník.
U nás by sa pri týchto iniciatívach snahy o využitie mena svetoznámeho rodáka na pritiahnutie turistov celkom určite uspokojili. U Švajčiarov však tým len začínajú. Regionálni šéfovia walliského cestovného ruchu prišli napríklad na jednoduchý recept, ako stále živiť Ritzovu slávu, a na nej zvyšovať turistickú návštevnosť. Vlani, k stopäťdesiatemu výročiu jeho narodenia, odštartovali akciu s názvom Menu `a la Ritz (Ritzovo menu). Je to niečo, čo hostí tohto kraja lapí cez všetky zmysly. Chuťou, vôňou, hmatom, zvukom, pastvou pre oči.
83-ročný pán Mutter si ešte aj dnes živo spomína na rodinu C. Ritza.
„Ritzovo menu“ je v hoteloch a reštauráciách osobitný chod jedál. Čo jedlo, to po novom vyčarovaná krajová špecialita, čo tanier, to výtvarné umelecké dielo, čo fľaša, to miestne vyberané víno v rozkošne štrngajúcej čaši. „Ritzovo menu“ je však zároveň tvrdo zaslúženou výsadou. Má ju zatiaľ len zo dvadsať zariadení, uchádzajú sa o ňu ďalšie. Ich úroveň a „ritzovské“ jedálne lístky kontroluje dokonca komisia!
„To preto, aby sa ani náhodou v niektorých reštauráciách chody nezhodovali. Navyše tú kvalitu treba stále udržiavať, ale aj to, aby bol dôraz na domácich špecialitách,“ vysvetlí nám šéf miestneho turistického združenia Andreas Allenspach a na dôkaz nás pozve do reštaurácie jedného z hotelov – Tenne v dedinke Gluringen v Gomskej doline.
O tom, že svoje „Menu `a la Ritz“ tu robia naozaj z domorodých zdrojov, sa okamžite presviedčame. Na tanieri dostávame fajnšmekrovsky pripravené mäso z jeleňa, ktorý ešte deň predtým behal po okolitých Alpách. Ulovil ho a pripravil šéfkuchár, poľovník a majiteľ hotela v jednej osobe Ewald Michlig.
***
Ako to teda bolo s tou filozofiou švajčiarskeho hoteliéra, ktorý sa v detstve najlepšie cítil na pastvinách a v maštali a o ktorého sa neskôr šli potrhať králi, šejkovia a iní potentáti?
Svojmu služobníctvu vždy kládol na srdce: „Nezabudnite, musíte byť rovnaké dámy a rovnakí páni, ako sú tí, ktorých obsluhujete.“
Mimochodom, túto filozofiu si osvojil celý švajčiarsky cestovný ruch.
TÁŇA RUNDESOVÁ, Niederwald