Česká vláda 22. 8. 2001 opäť povolila Britom na svojom území (na pražskom letisku) diskriminačné prehliadky pasažierov, ktoré majú obmedziť azylovú turistiku Rómov a oddialiť zavedenie vízovej povinnosti pri cestách Čechov za La Manche. Pri obhajobe tohto nesporne sporného opatrenia sa vehementne angažoval samotný český premiér Miloš Zeman a cez obrazovku apeloval na verejnosť, aby neverila „dutolebým“ novinárom, ktorí by jej chceli v tejto veci navrhovať akúsi „tretiu cestu“.
Neviem, či prognostik Zeman skonštruoval slovíčko „dutolebost“ ako parafrázu na dejinami zavrhnutú kozmologickú teóriu „dutosvetosti“, ktorú preferovali napríklad niektorí dvorní filozofi Adolfa Hitlera, ale viem, že sám má spomedzi novinárov rád iba tých, čo mu prihrávajú na bonmoty v priamom prenose. Tých, čo mu hania Šloufa, Grégra, české čisté ruky a veľký tresk zaradil medzi prázdne makovice a teraz k nim pridal aj tých, čo neveria, že okrem ponižujúcich prehliadok a víz pre všetkých existuje aj čosi iné. Kedysi celkom vtipný muž tým začal pripomínať odborníkov, ktorí z historického hľadiska nie tak dávno tvrdili, že z neba nemôžu padať kamene, pretože tam nie sú. Pri (ne)riešení svojho problému ale nie je sám; aj na našom brehu Moravy je dosť maloverných, ktorí si myslia, že chytrákom spomedzi Rómov treba dovoliť všetko, pretože ak sa chceme dostať do EÚ, nesmieme ich diskriminovať rovnako ako jej vzorové členské krajiny. Dovoľujem si namietnuť, že v tomto smere jestvuje nielen tretia, ale aj štvrtá a piata cesta, ibaže treba trochu pohnúť rozumom.
Problém rómskeho vysťahovalectva sa opiera najmä o dva myšlienkové stereotypy:
Tí Rómovia, ktorí u nás pre rôzne príčiny (najmä nekvalifikovanosť, trestnoprávne a morálne defekty) nepracujú a poberajú „iba“ chudobné podpory z vrecák daňových poplatníkov, zistili, že v bohatších krajinách možno dostať už pri vstupe mastnejšiu podporu, ktorú po prípadnom vyhostení možno využiť ako „prilepšenie“ k doma zatiaľ tiež „bežiacim“ a do budúcna istým príspevkom. Po druhé, bohaté krajiny síce kritizujú údajnú diskrimináciu Rómov na Slovensku a v iných postkomunistických krajinách, ale ony samy ich odmietajú prijať.
Isteže, ctím si staručkú deklaráciu ľudských práv, podľa ktorej nikoho nemožno zbaviť občianstva ani občianskych práv, aj novšie deklarácie a konvencie, podľa ktorých má každý, kto nie je trestne stíhaný, právo na pas a slobodu pohybu. V zmysle filozofie solidarity má dokonca každý právo aj na podporu v nezamestnanosti, sociálnej núdzi a pod. Ale tieto veci platia pre toho, kto tvorí štát aj niečím iným než iba produkciou detí, alebo tým, že za guláš a pivo pomôže zvoliť toho či onoho niktoša.
Byť občanom štátu, to je právo, ktoré si v Nemecku, Spojenom kráľovstve Veľkej Británie, ale aj v Spojených štátoch amerických, nehovoriac o Švajčiarsku, treba zaslúžiť niekoľkoročnou tvrdou prácou a slušným správaním. Môžeme mať pochopenie, ba aj ochotu pomôcť tým, čo z akýchkoľvek, dokonca zavinených dôvodov nepracujú, nie sú poistení. Môžeme si dokonca robiť treťosektorové výčitky, že sme ich nedostatočne lákali do škôl, kde sa mohli všetko potrebné naučiť, že pri stavbách ciest používame priveľa bagrov a málo lopát atď. To všetko patrí k demokratickej kultúre a ten, kto má chuť, čas a peniaze, ich môže na tieto filantropické činnosti slobodne minúť.
Iné je urobiť niekomu, hoci len v rámci skromných vlastných možností, dobre a nechať si potom ošpiniť plot. Tento efekt nastáva vo chvíli, keď sa náš spoluobčan rozhodne požiadať o azyl v inej krajine.
Čo teraz s ním, aby sme my ostatní nemuseli platiť za víza a aby ďalším jemu podobným v značnej miere prešla chuť? Bez toho, aby sme narušili všetky jeho práva a vyzerali dobre aj pred demokratmi, ktorí takýchto za svojich spoluobčanov radšej nechcú?
Nuž, skúsme sa dohodnúť - s relevantnými krajinami - aby nám týchto dobrákov nevracali. Nech im dajú formulárik, v ktorom slobodne zakrúžkujú ďalší vysnený raj a nech ich tam na naše trovy odvezú. (Dá sa vyrátať, že sa to oplatí, aj keď to bude na Nový Zéland…) V zozname dotyčných krajín by už ale nemala figurovať tá naša, v ktorej im bolo tak zle, že museli žiadať o azyl inde. A keby si predsa len priali letieť za naše peniaze ešte raz do tohto nášho neľudského domova, na formulári by malo byť jasné poučenie, že teraz to už zatiahnu za vlastné. Vrátane cestovného. A budú si musieť tvrdou niekoľkoročnou prácou a slušným správaním (vrátane posielania detí do škôl) zaslúžiť nie naše občianstvo, pretože toho ich predsa nesmieme zbaviť, ale tie jeho výhody, ktoré sa im videli dosiaľ také ničotné. Podpory, príspevky, úľavy len podľa dosiaľ naozaj odpracovaných rokov, práca podľa kvalifikácie.
Čo bude napokon s tými, ktorých neprijme ani druhá vysnívaná krajina? Opäť to isté. Ďalší formulárik. Po tomto pokuse už žiadny. Všetko už len za vlastné peniažky, nech za ne ráčia kamkoľvek. Treba dúfať, že medzi štátmi sveta je aspoň jeden, ktorý potrebuje ich pracovité ruky a intelektuálne schopnosti.
Že to nie je celkom v súlade so zákonom o koncesionárskych poplatkoch za rozhlas a televíziu?
Máte pravdu, možno to nemá oporu ani v ďalších predôležitých predpisoch. To všetko sa však dá zosúladiť, ak sa toho, pravdaže, nechopia naši smutne známi legislatívci…