Vzácny pane,
konečne som našla odvahu napísať Vám. Nie z Paríža, ako by ste možno čakali, ale z Bruselu, kde s Vašou knižkou v ruke blúdim po uliciach, po ktorých ste sa kedysi prechádzali i Vy, a zrazu cítim tú nevýslovnú drzosť polemizovať s Vami.
Váš bezočivý pamflet Úbohé Belgicko! ma najskôr pobavil, potom šokoval a nakoniec vzbudil u mňa akúsi dialektickú potrebu porovnať Vaše skúsenosti básnika z roku 1864 so skúsenosťami súčasného a neskúseného cudzinca, akým som teraz v Bruseli ja. Zabudla som dodať – skúsenosti francúzskeho básnika. Akákoľvek iná národnosť by totiž vo vzťahu k Belgičanom nemala osobitný význam, avšak pre Francúza je Belgičan zdrojom zábavy a žartov.
Áno, máte pravdu, Brusel je v mnohom kópia Paríža. A máte pravdu i v tom, že ako každej kópii, aj Bruselu chýba šarm originálu. Tam, kde sa geometria a harmónia stáva zdrojom krásy, tu je to niekedy len upravené usporiadanie línii a foriem, sterilná rovnováha, vyvážený chlad v nekonečnom sivom opare. Aj Brusel si postavil pri príležitosti svetovej výstavy Atomium, tak ako si Paríž postavil Eiffelovku. Eiffelovka sa stala symbolom, Atomium ostalo pomníkom. Tak ako Parížom tečie Seina, aj Bruselom preteká Senna, ktorá má s malebnými meandrami parížskej Seiny dnes spoločnú už len fonetickú príbuznosť.
Brusel má tiež parky, tak ako Paríž – veď sa chváli, že je najzelenším mestom v Európe. Ale aké parky! Do jedného parku som v melancholickom naladení zavítala aj ja. Rozsiahly park bol prázdny a opustený. To vyhľadávané ticho a moja samota boli však len zdanlivé. Kdesi v diaľke som začula hukot, pri ktorom sa mi okamžite vybavila ulica prepchaná autami. Kde by sa však uprostred parku vzali autá? V bielej hmle som poslepiačky sledovala zdroj hluku, až som prišla k živému plotu. A za živým plotom... vyúsťoval jeden z najväčších a nafrekventovanejších štvorprúdových tunelov! Akoby do „strechy“ tunela vystrihli otvor, zrejme preto, aby sa tunel mohol vetrať a počas zápchy sa vodiči neudusili.
Veď škaredosť je ľudská
Ešte Vám musím spomenúť osobnú skúsenosť s katedrálou. Aj Brusel má katedrálu, tak ako má Paríž svoju Notre-Dame. Katedrálu však z nijakého miesta v Bruseli nie je poriadne vidieť. Človek sa musí postaviť tesne pred ňu, priam ju cítiť za chrbtom, aby spozoroval jej existenciu. Keď sa turista pozrie na Paríž, všade vidí len veže hrdé, vysoké, štíhle, románske, gotické, Sacré Coeur. A každý chrám, každá veža má svoj priestor, aby sa na ňu dalo pozrieť aj z diaľky, aby sa dala odfotiť, zmestila sa do objektívu a pohodlne do ľudského oka. V Bruseli najkrajšiu gotickú katedrálu Saint Michel a Gudule turista ani nezbadá. Akoby Belgičania chceli skryť svoju tradičnú príslušnosť ku katolíckej cirkvi medzi obrími dielami modernej architektúry, ktorými obstavali katedrálu. Ale možno tento estetický neporiadok a architektonická nesúrodosť robí Brusel otvoreným a ľudským, nemyslíte? Veď škaredosť je ľudská, krása božská, a to, čo je dokonalé, naháňa strach.
Mne sa disharmónia páči
Dovoľte mi napísať ešte zopár slov na obranu bruselskej disharmónie, ktorá sa Vám, zástancovi Descarta, tak protiví. Mne sa páči. Neexistuje jeden Brusel, ale množstvo mnohonárodných, rozličných, navzájom sa prelínajúcich malých enkláv. Kráčam honosným a bohatým bulvárom, prejdem na druhú stranu cesty, zabočím za roh a už som v inom svete.
Napríklad v gréckej štvrti, alebo v ľudovej štvrti prisťahovalcov. Zahnem doľava, do ulice, kde sú domy len v štýle art deco. Umenie priamo na ulici. Drobné architektonické detaily, ktoré môžete obdivovať len tak – en passant. Ak ma unaví pompézna európska štvrť, kde sa vždy zľaknem svojho odrazu vo všadeprítomných sklených tabuliach a pohľad na čiernobielych diskrétnych európskych úradníkov nezohreje moje srdce, vtedy prejdem zopár metrov a stratím sa medzi rozšafnými Afričanmi.
A tak sa premiestňujem medzi svetmi v jednom meste, podľa toho, akú mám práve náladu. V Paríži sú tieto svety presne a prísne delimitované – tu v Bruseli táto zmena prebieha v rámci jednej ulice. Nie je to čarovné majstre? Niekedy sa mi však zdá, že táto rozmanitosť sa začína príliš koriť Európe. Všade sa stavia, staré domy akoby vyhoreli, ostane z nich len fasáda a srdce domu sa vytrhne a nanovo vymiesi, alebo sa domy búrajú a namiesto nich vyrastajú nové, lepšie, ozrutnejšie, aby sa úradníci, lobisti, poslanci cítili istejšie a bezpečnejšie.
Rada by som rozobrala Vaše básne z pamfletu slovo po slove, ale priznám sa, bojím sa ich všetky citovať, myslím, že by som musela za citácie Vašich básní zaplatiť pokutu. A peňazí nikdy nie je nazvyš, ako ste to aj vy pocítili na vlastnej koži, práve keď ste prišli do Bruselu. Zadlžený, chorý, v úbohej izbičke hotela Grand Manoir sa nedalo napísať nič iné ako Úbohé Belgicko! Chápem Vašu trpkosť. Prednášky, ktoré ste v Bruseli dávali, boli mizerne platené, prijatie nebolo vrúcne a všade okolo Vás bola, ako ste sa vyjadrili, len nekonečná lakomosť. Sám seba ste sa vtedy pýtali: „Prečo ostávam v Bruseli, ktorý tak nenávidím? No predovšetkým preto, že tu som.“
Vidíte, Brusel je mesto, kde sa dá byť. Aj napriek Vašim nešťastným skúsenostiam si myslím, že cudzinec sa nevdojak cíti v Bruseli ako doma. I keď príčinou možno nie je to, že je tu vľúdne, ale to, že ani samotný Belgičan tu nie je doma – Flám vo valónskom Namure alebo Valón vo flámskych Antverpách sa cíti azda rovnako, ako Slovák v belgickom Bruseli.
A keď si Slovák v Bruseli so smutným úsmevom v kútiku úst číta v novinách malicherné škriepky o tom, či valónsky Bruxelles nedopláca na flámsky Brussel, alebo či chorí Valóni nespôsobujú väčšiu ujmu sociálnej poisťovni ako chorí Flámi, pociťuje ešte väčšie zadosťučinenie a príbuznosť s domovinou.
Milí a dobrosrdeční ľudia
Dovoľte mi však na záver, milý pane, ešte jednu otázku, a to aj napriek tomu, že básne sa predsa nevysvetľujú a že ma budete pokladať za ťažkopádneho nevzdelanca. No aj tak: ako ste mysleli Váš verš, že na svete niet takej barokovej rasy, ako sú títo Belgičania? Mám totiž v Bruseli mnoho belgických kamarátov, flámskych aj valónskych, ale sú to veľmi milí a dobrosrdeční ľudia. S jednými sa síce rozprávam po anglicky, s druhými po francúzsky (oni sa medzi sebou radšej rozprávajú po anglicky ako po flámsky alebo po francúzsky), no i tak sa staviam na ich obranu a nedám na nich dopustiť! Chýba im možno noblesa francúzskych manierov, ale nechýba im veľkodušná noblesa srdca. A hoci sa sťažujete, že sa tu rozpráva komickou francúzštinou a tunajší prízvuk sa Vám možno zdá smiešny, musím namietať, že belgická mládež, najmä Valóni, majú pravidlá francúzskeho jazyka a francúzsku gramatiku lepšie a hlbšie osvojenú ako francúzske deti. Neberte moje slová osobne, alebo nedajbože ako porovnanie s Vaším dielom, ale aj Belgicko si už vychovalo velikánov a majstrov francúzskeho jazyka a pera!
Prečo sa tak zastávam národa, nie môjho rodného, ktorý len letmo poznám? Nuž, keď som prvýkrát prišla do Bruselu, napadlo mi, bez toho aby som takúto myšlienku chcela, že niektoré milé absurdnosti krajiny a dobrácke črty národa máme spoločné. A tak keď som s Vašou knižkou v ruke blúdila po uliciach, po ktorých ste sa kedysi prechádzali i Vy, pocítila som potrebu obhájiť pred Vami nielen Belgicko a Brusel, ale aj seba a nás.
Autor: Veronika Belver (Autorka je režisérka a prekladateľka)