SME

Nechoďte do Maďarska. Odtiaľ sa ľahko nedostanete

Mrzí ma maďarský nezáujem o Slovákov, vraví známy spravodajca Gregor Martin Papucsek.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/56/5671024/5671024.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"]Dlhé roky pravidelne informuje o maďarskej politike, ekonomike, kultúre, vtipne glosuje vážne témy a nezabúda posúvať aj správy o tom, čo dobrého naposledy ochutnal.[/content]

TEXT: Eva Andrejčáková, FOTO: Gabriel Kuchta/SME

V Maďarsku vraj nie je núdza o vitriolový humor. Cit preň majú mladí a rozhodne ich netreba odpisovať, hovorí na margo súčasnej situácie v Maďarsku Gregor Martin Papucsek. Hlas známeho zahraničného spravodajcu dôverne poznajú predovšetkým poslucháči rádia. Dlhé roky pravidelne informuje o maďarskej politike, ekonomike, kultúre, vtipne glosuje vážne témy a nezabúda posúvať aj správy o tom, čo dobrého naposledy ochutnal. Dnes si ho dáme ako hlavný chod.

Môže byť novinárčina detskou túžbou?

„Sotva chce byť od detstva niekto novinárom, zdá sa mi, že ani maturant o tom ešte nemôže mať jasnú predstavu. Mňa to chytilo až na univerzite, keď som študoval v Bratislave slovenčinu ako zahraničný študent. Ešte som, vďakabohu, zažil Stanislava, Pišúta, Ondruša i Ondrusa, Paulínyho, Števčeka, Bunčáka, Rúfusa. V treťom ročníku sa mi naskytla príležitosť v denníku Új Szó. Začal som ako elév, úplne zdola, chodil som denne do redakcie. Prešiel som postupne cez zahraničné spravodajstvo až k súčasnej práci. Medzitým, v roku 1990, som prešiel do revolučného denníka Verejnosť. Tam sa všetko zmenilo.“

Začali ste teda písať po maďarsky. Ako sa pri tom vyvíjala vaša slovenčina?

Gregor Martin Papucsek (1954)

Narodil sa v dedinke Mlynky (maď. Pilisszentkereszt) v Peštianskej župe. V rokoch 1972 – 1977 vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Počas štúdií sa oženil, po univerzite bol v rámci povinnej vojenskej služby desiatnikom Maďarskej ľudovej armády. Do roku 1990 pôsobil v redakcii Új Szó na zahraničnom oddelení, potom v denníku Verejnosť a občasníku Nap ako šéf zahraničia. V roku 1992 sa stal posledným federálnym spravodajcom Československého rozhlasu a do roku 2006 bol prvým a posledným stálym korešpondentom Slovenského rozhlasu. V súčasnosti pôsobí ako slobodný novinár v službách RTVS. S manželkou Zuzanou majú syna Gregora a dcéru Zuzanu, obaja pracujú v oblasti marketingu pre zahraničné firmy.

„Do osemnástich rokov som vyrastal v Budapešti, mimochodom, práve na Námestí Jána Pavla II., voľakedajšom Námestí republiky, ktoré sa teraz často spomína v súvislosti s prebývaním utečencov. Tam sme behávali s rovesníkmi a viedli medzi sebou detské vojny. Pochádzam však z Mlyniek, dedinky pri Budapešti, kde žijú maďarskí Slováci.“

Takže v rodine žila slovenčina?

„Ani by som nepovedal. Mali sme doma, jednoducho, prostejšie podmienky, boli sme štyria súrodenci, rodičia ma dali do takej školy, kde to bolo pre nich ľahšie. K slovenčine ma začala systematicky viesť až moja učiteľka slovenčiny a triedna na budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Možno som aj vedel lepšie po slovensky ako ostatní, ale tá moja znalosť slovenčiny mala vtedy dosť veľké medzery. Upravilo sa to, až keď som ju začal v Bratislave denne používať, najmä, keď som sa v treťom ročníku oženil s Bratislavčankou, ktorá nevedela po maďarsky. Človek sa dokonca po pár rokoch zbavil aj toho maďarského prízvuku.“ (Smiech.)

Stáva sa, že po slovensky hovoriacim Maďarom ten prízvuk vyčítajú. Poznáte to?

„Je to hlúposť. Za to sa netreba hanbiť. Mnohí Maďari na Slovensku hovoria plynulo po slovensky a majú maďarský prízvuk. No a čo? Veď, pardon, ale Slovákom z východu často po slovensky nerozumieť vôbec. Na prízvuku sa smejú len hlupáci. Z tohto hľadiska som veľký ochranca Maďarov na Slovensku.“

Ako sa rokmi zmenilo prostredie, z ktorého pochádzate?

„K tejto téme som dosť skeptický. Chyba je v základoch. Moje rodisko patrí medzi miesta v Maďarsku, kde funguje snaha rôznych združení, alebo aj istých ľudí z prostredia celoštátnej slovenskej samosprávy. Opäť chcú rozbehnúť slovenskosť – usporadúvajú rôzne akcie, kde detičky zatancujú, zaspievajú slovenské ľudové pesničky, živia sa oblastné domy a múzeá, hovorí sa o zachovávaní tradícií. No všetko sa to robí prevažne len na, takpovediac, folklórnej úrovni. To nie je ono.“

Čo by ste robili, aby tam deti získavali skutočný vzťah k jazyku?

„Začal by som u ich učiteľov, ktorí slabo vedia po slovensky. Ako potom môžu k slovenčine viesť deti? Slovenský aj maďarský štát do toho dávajú mnoho peňazí, každý má však svoje záujmy na svojom kopčeku. Samozrejme, cieľom nie je, aby tetka Mári na dedine vedela spisovne po slovensky, ale pripadá mi, akoby sa to celé dialo v Amerike, a pritom sme v tesnom susedstve. Je to do očí bijúce, lebo v Rumunsku alebo vo Vojvodine je jazyková znalosť slovenskej menšiny, myslím, tá nárečová, na oveľa vyššej úrovni. Na druhej strane treba povedať, že maďarčina je na slovenčinu „vražedná“. Ten, kto vyrastá výlučne v maďarskom prostredí, nemá šancu naučiť sa ju poriadne.“

Žurnalistika pred rokom 1989 väčšinou za veľa nestála. Ako sa pre vás zmenila situácia po revolúcii v roku 1989?

„Zahraničného spravodajcu som začal robiť krátko po nežnej revolúcii, od roku 1992. Som v Budapešti teda už dvadsaťtri rokov, služobne som vlastne doyen budapeštianskych zahraničných korešpondentov. Hádam to nevyznie cynicky, keď poviem, že to boli pre mňa nové, úžasné, hrdinské začiatky. Vrcholili slovensko-maďarské konflikty, riešilo sa Gabčíkovo, vládol Mečiar, človek bol stále v napätí a dobre sa pracovalo, hoci to bolo na hrane žiletky, lebo ste nemohli byť v službách žiadnych národno-štátnych záujmov.“

Hrozilo to často?

„Sem-tam sa také očakávania objavili, ale bola by hlúposť, keby som ľudí z ktorejkoľvek strany poštvával a nepravdivo informoval, veď by ma z maďarskej novinárskej obce aj hneď vyštvali. Mojou úlohou bolo referovať, čo si Maďari myslia, ako zmýšľajú, čo ich vedie k tomu či onomu. Postupne, po novom tisícročí, sa maďarská politika stávala akousi plytšou, hoci po roku 2006 prišli nepokoje, vzápätí vrcholila diskusia o dvojakom občianstve. Človek si nemyslel, že sa takého niečoho dožije. A potom, keď prišla Orbánova vláda, sa už novinárom úplne pokazili podmienky na prácu.“

V čom to bolo najviac cítiť?

„Kedysi v začiatkoch ste chodili do parlamentu každý týždeň rozprávať sa s politikmi osobne. Politik pozval novinára na večeru alebo naopak, bolo bežnou súčasťou práce, že mal záujem o to, aby mi osobne poskytol informáciu, nie aby som ju získaval z druhej alebo z tretej ruky. Toto je teraz diametrálne odlišné. Málokedy odchytíte politika, ktorý by bol ochotný povedať niečo viac ako len štek. Dnes je móda hovorcov, ktorí povedia, aby som svoje otázky napísal e-mailom, potom že zvážia a nakoniec ani neodpovedia na otázku, ktorá ma zaujíma, len pošlú nejaké vyhýbavé stanovisko. Tak sa pracovať nedá. Takže si potom hľadám vlastné zdroje a na politikov, teda ich hovorcov, sa obraciam naozaj len výnimočne.“

Neovplyvňovali nadštandardné vzťahy s politikmi vašu nezávislosť?

„Práve naopak, tie vzťahy boli korektné a ja som si, samozrejme, informácie overoval aj z iných zdrojov. Časy, o ktorých hovorím, však boli iné aj v tom, že sa rátala originálnosť a prvenstvo pri spracovaní informácie. V rádiu sa to dalo, robil som vtedy Rádiožurnál, keď sa niečo dialo, povedzme, okolo Gabčíkova, zavolal som a okamžite ma pustili do vysielania, takže často sme s informáciou bývali prví. V čase internetu sa informácie dostanú všade naozaj bleskovo. Dnes už nemá cenu súťažiť o prvenstvo, ťažko môžem dosiahnuť, aby sa odvolávali na mňa. Napríklad teraz som intenzívne sledoval prípad chorvátskeho mladíka, ktorého uniesli v Egypte. Čakal som, že ho asi popravia, no kedy to bude, sa nedalo vedieť. A zrazu v utorok o 14.48 prišla správa. Už som ju do správ na druhú hodinu nemohol stihnúť, len na tretiu. Medzitým sa to už, samozrejme, rozšírilo.

Ste s takými situáciami zmierený?

„Som, len ma to trochu unavuje, ale inak sa mi pracuje dobre, vítam obdobie technických vymožeností. Môžem doma v počítači všetko nahrať, postrihať, pomixovať a rovno poslať do redakcie. Je to rýchlejšie, jednoduchšie, šikovnejšie, profesionálnejšie.“

A rovnako vzrušujúce?

„Áno, je to neustála vôľa podeliť sa o to, čo sa dozviem. To je základ môjho spravodajského postoja. Považujem sa za starú školu a sám sebe sa čudujem, že ma stále „nutká“ hovoriť poslucháčom to, čo sa mi zdá zaujímavé, či je to politika, či turistická téma, alebo dobrý guláš, čo som niekde jedol, jednoducho hocičo, čo sa týka Maďarska.“

Tvoríte s manželkou pracovný tandem. Neposekáte sa niekedy na výsledku?

„Občas mi niečo poškrtá ako klasická dramaturgička prevetrá moje jazykové zvraty. Je mojou hlavnou lektorkou, kritičkou, cenzorkou (smiech).“

Poslucháči rádia oceňujú váš odľahčený prístup, rád s humorom glosujete a v tomto duchu ste napísali aj knižky o Maďarsku. Máte to v povahe, alebo je to výsledok profesionálneho prístupu?

„Treba v prvom rade rozlíšiť, či človek robí obyčajné spravodajstvo, alebo niečo magazínové, kde sa môže trochu uvoľniť, dokonca si z politika uťahovať. Mám to aj niekde v sebe, ale bude to určite aj o tradícii. Maďarská politická satira bola odjakživa na veľmi vysokej úrovni – už medzi dvoma vojnami, dokonca v 19. storočí. Po roku 1990 napríklad vznikol denník Kurír, to bola úplná špica, klasický, dobre mienený politický bulvár na vysokej úrovni. Myslím, že vtedy som sa veľa naučil. Odvtedy rád používam aj známu vetu, že situácia je síce beznádejná, zato nie zlá.“

Do akej miery platí táto veta na súčasnú situáciu v Maďarsku?

„Ach, je to desivé. Človek si myslí, že s politikmi hádam už všetko zažil, videl a počul a že presne vie, ako sa každá ich veta skonči. No stále dokážu prekvapiť tak, že to hádam ani nie je možné.“

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/56/5671026/5671026.jpeg?rev=2" author=""]S manželkou Zuzanou, bývalou televíznou dramaturgičkou a súčasnou spolupracovníčkou, na ostrove Krk v Baške. Ako víťazi súťaže vo varení jahňacieho gulášu získali živú čiernu ovečku. [/content]

Máte na mysli aj utečeneckú politiku?

„Napríklad, ale aj iné záležitosti. Je tu teraz kampaň proti migrantom. Absolútny nihilizmus – veľkoplošné plagáty s textom o tom, že ten, kto k nám príde, musí dodržiavať naše zákony, nájdete na takých miestach v zastrčených dedinách, kde nikdy v živote nevideli nieže utečenca, ale ani cudzinca. Dokonca chystajú kampaň v zahraničí, aby utečenci obchádzali Maďarsko, jednak preto, že tu bude vysoký plot, a navyše máme prísnejšie migračné zákony, nech ani nestrácajú čas, lebo tu ich nikto nechce. Pôvodne sa mala tá kampaň uskutočniť v Sýrii, Afganistane a Iraku, ale asi sa našiel niekto, kto im povedal – chlapci, to je hlúposť, dajte to do tranzitných krajín. Takže sa uskutoční v Grécku, Macedónsku a Srbsku. Alebo ďalší príklad: vláda má takmer dvojtretinovú väčšinu v parlamente a robí si kampaň na to, ako jej reformy dobre fungujú. Načo? Samozrejme, vypíšu na ňu verejné obstarávanie, nejaké „šteňa nášho psa“ to vyhrá, a tak sa prelievajú peniažky. Na internete sa to okamžite zosmiešňuje. Tomu hovorím vitriolový humor, mladí majú cit, neodpisoval by som ich! Táto situácia paradoxne pestuje svojich ironických pozorovateľov a účastníkov.“

Ako to vyzerá s utečencami na kritických miestach v Budapešti?

„Na Východnej stanici, známej Keleti, ležia po zemi utečenci zo Sýrie či odinakiaľ, je ich tam možno päťsto. V teréne sú dobrovoľní pracovníci, ktorí im pomáhajú. Človek až slzu vyroní, keď vidí, že obďaleč dieťa kreslí kriedou na chodník obrázok zničeného domu, na ktorý padajú bomby z lietadla. Potom prídu strážcovia poriadku a upozorňujú dobrovoľníkov, že deti nesmú kresliť na asfalt, lebo je to priestupok. Neuveriteľné. A to, čo vám teraz poviem, je úplná kvintesencia toho, aká bola vládna kampaň úspešná. Išiel som na námestie, kde som kedysi vyrastal, mieril som za jedným domácim bezdomovcom. Bol som zvedavý, aký bude mať názor na migrantov. Tušil som, že ich nebude mať rád, a nemýlil som sa. Začal sa rozhorčovať, ako si to tu tí migranti predstavujú, že jeho ešte pred dvoma mesiacmi policajt chytil za golier a postavil ho, že poležiačky nemôže spať. Vraj mu migranti berú životný priestor a nikto s tým nič nerobí. To je presne úspech tej propagandy. Aj posledný lúzer v spoločnosti sa vyvyšuje nad migrantov. Takže reformám sa v Maďarsku darí.“

A predsa máte festival Sziget, ostrov slobody, kam prídu tisícky ľudí z celého sveta.

„Áno, práve v tej súvislosti som čítal pred pár dňami na webe, ako sa Holanďanov pýtajú, čo sa im nepáči na Maďaroch. Dotyčný hovorí – viete, čo na nich nemám rád? Rozprávate sa s nimi päť minút a už sme pri Trianone.“

Je to pre Maďarov naozaj taká trauma?

„Stále to riešia. Lenže tomu sa ani nemožno čudovať, keď slovník vládneho politika pravidelne zahŕňa reči o „odtrhnutých častiach krajiny“ či „okyptenom“ Maďarsku. Mrzí ma to, lebo zároveň čoraz viac vnímam ich nezáujem o Slovákov. Rumuni sú iný prípad – tam je Sedmohradsko, Sikulsko, akýsi vzor maďarstva, k čomu sa Maďari hrdo hlásia. Slovákov majú tendenciu stále podceňovať, čo vyplýva z histórie Slovákov ako „služobného“ národa. Na druhej strane, Maďari sú frustrovaní, lebo vo svetových médiách je slovenská politika aj ekonomika viac chválená, Slovensko teraz získalo aj Jaguar Land Rover. Dokonca sa podarilo aj skôr zaregistrovať v Bruseli skalický trdelník, čiže maďarský kürtőskalács. A dostávajú od nás podobné frčky.“

Aký máte vzťah k hungarikám?

„Je ich veľmi veľa, navyše Maďari za ne často považujú všetko, čo vzniklo na území bývalého Uhorska. Liptovská bryndza je pre nich liptói túró a sú schopní čudovať sa, prečo niekto z Mikuláša alebo zo Žiliny nevie po maďarsky. Z istého uhla pohľadu je to však pozitívna vlastnosť – do svojich detí vštepujú pocit, akí boli kedysi Maďari dobrí a čo v dejinách dokázali. Už malí škôlkari vedia, že 15. marca 1848, keď revolucionári išli zvrhnúť Viedeň, ráno pršalo...“

Takže, ktoré maďarské špecifikum máte najradšej?

„Najlepšie hungarikum je unicum! (Smiech.) A jednoznačne fakt, že na budapeštianskych staniciach sa dodnes vypisujú lístky na medzinárodné rýchliky ručne. Ak chcete svoj vlak stihnúť, dajte si rezervu aspoň hodinu a pol a kým sa postavíte do radu na lístok, vyzdvihnite si časenku!“

Čo dobré maďarské odporúča Gregor Martin Papucsek

Jahňací perkelt z Karcagu

Prvou podmienkou je zavesiť nad oheň liatinový kotol. Doň uložiť starostlivo naporciované celé jahňa tak, aby hlava bola uprostred a ostatné kúsky mäsa s kosťou dokola.

Pridať veľa cibule, zelenej papriky, v polovičke varenia aj mletej červenej, soľ, korenie, a to je všetko. A potom treba mať už iba trpezlivosť, aby sa perkelt ani neprilepoval, ani nerozvaril, a to je hungarikum.

Víno Sivý mních

Sivý mních čiže szürkebarát (po pansky pinot gris) je víno z Badacsonyu, ale konkrétne z pivnice Jóži báčiho na badacsonskom kopci, zhruba v jeho hornej tretine. Z terasy je totiž jedinečný, povedal by som, opojný výhľad na celý Balaton.

Reštaurácia Remiz (Remíza)

Nachádza sa na budínskej strane Budapešti, kde na horúcom kameni pečú bravčové rebro a kde kedysi vyhrávala vo výklenku, vytvarovanom ako predok električky, sexy saxofonistka (mimochodom, mám rád aj aliteráciu).

Film Svedok (A tanú)

Komédia režiséra Pétera Bacsóa zo 60. rokov minulého storočia vystihuje pomery v krajine večne platné, teda aj dnes.

Z neho pochádza aj najznámejšia veta všetkých čias, ktorú si požičiavam na každom kroku. Je o citróne, ktorý prepašovali na pomarančový kríčok, aby bol stranícky pohlavár spokojný: „Je to pomaranč... maďarský pomaranč... trocha žltý, trocha kyslý, ale je náš.“

Výstava: Csontváry, Budínsky hrad

Autoportrét Tivadara Kostku Csontváryho, maďarského expresionistického maliara konca 19. storočia.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

Tádž Mahal v Indii

Pripravte sa na dobrodružstvo, ktoré siaha ďaleko za hranicu všednosti.


Dovolenka v hoteli pre dospelých je zárukou pokoja, kvalitných služieb a jedla.


Vodojemy s inštaláciou

Jedna z nich je jedinečnou raritou pevninskej Európy.


Maroš Puček
Nový Hofburg na námestí Heldenplatz

Prezriete si jednu z najväčších etnografických zbierok sveta, ale aj cisárske brnenia a hudobné nástroje slávnych majstrov.


Maroš Puček

Berberi majú v púšti neľahký život. Môžu nás inšpirovať ukotvením v prítomnosti.


SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu