Indonézanky majú mokré nohy ponorené v blate celý deň. Zohnuté v krížoch automaticky zapichávajú do zeme jeden zväzok sadeníc za druhým.
Pred pražiacim slnkom ich chránia šatky na hlavách, pred gynekologickými problémami ich nechráni nič – nohy majú bosé. Ticho sa usmievajú, akoby sa hanbili za to, že majú nohy do polovice stehien a ruky, niekedy i tváre od blata.
Po zasadení sadeníc mesiace čakajú, kým z bahna vyrastú vysoké klasy podobné obilným. Muži obrábajú polia, neustále sa starajú, aby boli pod vodou, chemicky ošetrujú rastúcu ryžu. Pri žatve opäť ženy mlátia vysoké klasy ryže o drevené stojany, aby z nich vypadla úroda.
140 kíl na hlavu
V regióne Tana Toraja na indonézskom ostrove Sulawesi je ryža všade – na poliach, sušiaca sa pred domčekmi pestovateľov, v reštauráciách.
Podľa Medzinárodného inštitútu pre výskum ryže bola Indonézia v roku 2012 tretím najväčším producentom ryže na svete. A predsa musí milióny ton dovážať z iných ázijských krajín, hoci sa produkcia z roka na rok zvyšuje.
Dôvodov je niekoľko. Jeden je v apetíte obyvateľov, ktorí jedia ryžu po celý deň. V každej rodine je navarená a skladovaná v špeciálnom ryžovom hrnci. V Indonézii sa hovorí „tidah nasi, tidah makan“ – ak neješ ryžu, akoby si nejedol vôbec. Jeden obyvateľ zje priemerne za rok 140 kilogramov ryže, kým priemerný Slovák menej ako šesť.
Okrem toho len málo farmárov ovláda nové postupy, ktoré by produkciu dokázali zvýšiť. A starosti im pridáva aj meniaca sa klíma, pri ktorej je čoraz ťažšie spoliehať sa na pravidelné dažde.
A napokon, záchranu nepriniesli ani opatrenia vlády. Hoci ich cieľom bolo bojovať proti chudobe a za vyššiu produkciu, výsledky sú často opačné.
Príkladom nešťastného opatrenia je program podpory používania umelých hnojív a pesticídov, ktorý vláda naštartovala s nástupom zelenej revolúcie koncom 60. rokov. Vtedy v Indonézii začali ošetrovať ryžu umelými prípravkami.
Mnohí farmári sa od vládnej podpory pesticídov a umelých hnojív stali závislými. Pritom i štúdia Svetovej banky potvrdila, že pôda sa umelým hnojením znehodnocuje.
Indonézan zje dvadsaťnásobne viac ryže než Slovák.
Malý zázrak
Prichádzame autom po deravých prašných cestách do dedinky Masen. Slepá ulička vedie do ryžových polí, kde nás víta vysmiaty 36-ročný chlapík s klobúkom na hlave.
Maullidin je miestnym školiteľom organickej metódy pestovania. „Je to metóda, vďaka ktorej farmári nielenže vypestujú až trojnásobne viac ako tradičným spôsobom, ale žnú ryžu dvakrát v roku. Rastie totiž namiesto piatich mesiacov iba tri,“ hovorí Kelly Schut, ktorá pôsobila ako projektová manažérka úspešného projektu Charity Česká republika.
V rámci neho sa podarilo zaviesť v provincii Ačeh systém intenzifikácie ryže (z angl. System of Rice Intensification, SRI), známy už od 80. rokov minulého storočia.
V období pestovania ryže Maullidin každý týždeň školí farmárov z piatich dedín. Do projektu sa zapojil v roku 2008. Bolo to v období, keď ryža, ktorú vypestoval na svojom poli, nestačila jeho rodine na viac ako osem mesiacov v roku.
„Neveril som, že je možné z jedného zasadeného semiačka vypestovať ryžu,“ opisuje. „Predtým sme sadili steblá aj po päť, a urodilo sa len z jedného,“ podotýka Maullidin.
Tradičný obrázok pestovateľov - v predklone a s nohami vo vode.
Bez chémie i vody
Úspech metódy spočíva v tom, že sa sadenice sadia veľmi mladé. Na jednom mieste, vzdialenom od ďalšieho asi 25 cm, sa do zeme strčí iba jedna rastlinka, nie tri či štyri ako pri tradičnom spôsobe.
Korene tak medzi sebou nesúťažia a z menšieho počtu semienok je väčšia úroda, ako vysvetľujú propagátori metódy z Cornellovej univerzity.
Na starostlivosť o rastúcu ryžu sa nepoužívajú umelé hnojivá. Farmári na Sumatre hnoja svoje ryžové políčka kompostom vyrobeným zo zvyškov ryžových klasov, ktoré by inak spálili. Pôda je preto výživná a dokáže tieto živiny uvoľniť pre rastlinku v pravej chvíli.
Hoci s kompostom to spočiatku nebolo jednoduché, pretože sa miestnym pestovateľom hnusil. Dnes ho Maullidin predáva farmárom v celej dedine.
Všetci poznáme pestovanie ryže vo vode, SRI využíva vodu úplne iným spôsobom.
„Ryža nie je vodná rastlina. Je to rastlina, ktorá rastie v pôde a vodu potrebuje len na striedavé zalievanie,“ vysvetľuje Asep Saipul Malik, niekdajší indonézsky koordinátor pre poľnohospodárstvo a lesníctvo Charity Česká republika. Nie je teda nutné dostať pod vodu celé pole.
„Ryžu tak môžu pestovať aj na miestach, kde nie sú vodné zdroje,“ hovorí Kelly Schut.
Prvýkrát v aute
Rodiny v Masene a okolí si dnes nepestujú ryžu už len pre vlastnú spotrebu, ale väčšinou i na predaj. „Farmári v dedinách predávajú úrodu spoločne. V čase žatvy sem prichádzajú nákupcovia na kamiónoch, aby ryžu odkúpili,“ hovorí Kelly Schut.
Maullidin si za svoju aktivitu vyslúžil titul najúspešnejší farmár roku 2011 za celú oblasť Ačeh Jaya. Ocenenie mu odovzdal sám indonézsky prezident. Pri tej príležitosti sa farmár prvýkrát previezol autom, pretože obyčajne využíva na presuny motorku.
„V Jakarte sa peši nikam nedostanete. Takže ho vozili taxíkom. Ale cesta trvala veľmi dlho, lebo Maullidinovi bolo zle,“ s úsmevom opisuje Kelly.
Silný zážitok mal Mailludin aj na Bali, kde sa konal jeden z tréningov určených pre najlepších farmárov Indonézie.
„S bratrancom šli na pláž a boli prekvapení, keď videli desiatky belošiek v bikinách. V Ačehu vládne veľmi prísna šaría, niečo také je neprípustné,“ dodáva koordinátorka úspešného a zatiaľ, zdá sa, trvalo udržateľného projektu Charity Česká republika.
Organizácia už totiž svoje pôsobenie v oblasti uzavrela. Úroda ryže však miestnych farmárov naďalej úspešne živí.
Na Bali nájdete na jednom mieste hinduizmus, ryžové polia i novostavby.
Vily v ryžovom raji
Ubud uprostred ostrova Bali láka okrem umeleckej atmosféry aj terasovitými ryžovými políčkami, ktoré sa rozprestierajú okolo mesta a sú spolu s plážami najobľúbenejším terčom objektívov fotoaparátov.
Najnovšie zacláňajú výhľad na políčka s ryžou rozostavané vily, na ktorých pracujú miestni stavbári. A bilbordy ponúkajúce prenájom či predaj víl za „veľmi výhodné“ ceny. Avšak nie pre Indonézanov.
Niektorí Balijčania proti tomuto biznisu protestujú, iní z neho ťažia, no nie dlhodobo. „Tým, že vláda zdvihla ceny pôdy, miestni farmári majú sami záujem predať svoje pozemky ľuďom zo Západu a prestávajú pestovať ryžu,“ vysvetľuje pre denník Jakarta Post Gede Sayur Suanda, ktorý inicioval na Bali hnutie Not for Sale (Nie na predaj).
Ceny pozemkov stúpajú priamo úmerne so záujmom cudzincov o ich kúpu. Bali je podľa mnohých z nich rajom na zemi.