Mladý pár prešiel pešo naprieč celým Slovenskom.
Ján Kaľavský (29)
vyštudoval environmentalistiku na Filozofickej fakulte UK, pracuje ako ochranár v Bratislavskom regionálnom ochranárskom združení.
Barbora Vitázková (26)
vyštudovala zoológiu na Prírodovedeckej fakulte UK, kde si momentálne robí PhD. Žijú v Bratislave.
Nie je neskoro vydať sa na cestu dlhú 870 kilometrov koncom augusta?
Ján: Súhlasím, ale skôr to nešlo pre moju prácu. Začínali sme 23. augusta, pekné počasie sme mali približne dva týždne a zvyšný čas nám skoro stále pršalo, bola hmla, zima, dvakrát snežilo. To nie je typické počasie pre september ani v horách, mali sme jednoducho smolu. Nebolo nič príjemné ráno sa obúvať do mokrých topánok, večer si líhať do vlhkého spacieho vaku.
Neochoreli ste?
Ján: Nechápem to, ale ani raz. Možno sa v organizme vďaka stresu spustí obranný mechanizmus, naštartuje sa imunita. Alebo pomáha kráčanie a udržiavanie tela v teple a v pohybe.
Barbora: Najprv sme sa spoliehali na predpovede počasia, čo nám posielali priatelia, ale tie v horách vôbec nevychádzali. Možno o dvesto metrov nižšie naozaj svietilo slnko, my sme mali vietor a dážď. Ako optimisti sme si každý deň hovorili, že zajtra už bude pekne, nemôže predsa tak dlho pršať. Po návrate domov som sa však cítila fyzicky lepšie než pred cestou.
Čo ste používali na orientáciu v krajine?
Ján: Hlavne mapy, kompas sme využili len dvakrát. Raz sme si dokonca iba mysleli, že sme sa stratili. Išli sme potme a mali sme pocit, že kráčame opačným smerom.
Putovali ste aj v noci?
Ján: Často, hoci si myslím, že to bolo od nás nezodpovedné. Svetlo čelovky je slabé, v náročnom teréne sme si mohli vyvrtnúť nohu. Problém bol v tom, že v septembri sa rýchlo stmieva, o siedmej večer sme ešte neboli unavení a ak sme ráno pre dážď vyrazili neskoro, chceli sme tie stratené kilometre dobehnúť.
Mali ste plán cesty?
Barbora: Jediné, čo nás obmedzovalo, bola dĺžka našej dovolenky. Plánovali sme prejsť denne zhruba 25 kilometrov. Pri tomto tempe sme mali päť- až šesťdňovú rezervu. Vzhľadom na počasie sa rezerva stále zmenšovala, nakoniec sme prišli na Devín v nedeľu večer a v pondelok ráno sme išli do práce.
Môže si človek hocikde v lese rozložiť stan?
Ján: V národných parkoch by nemal. Tam na ten účel slúžia útulne a horské chaty. Dodržiavali sme to, spať niekde na hrebeni v dvojtisícovej výške, kde fúka silný vietor a nenájdete závetrie, nie je príjemné. V chránených krajinných oblastiach je povolené spať hocikde. Pri dedinách to tiež nie je problém.
Barbora: Raz za týždeň sme mali civilizačné pauzy, spali sme v penzióne alebo turistickej chate. V tej zime sa človeku nechce každý deň máčať v ľadovom potoku. Ale nikdy sme pre to nezišli zo značky.
Kde ste začali cestu?
Ján: V Novej Sedlici, v najvýchodnejšej dedine Slovenska. Miestni hovoria silným nárečím, pre nás Bratislavčanov takmer nezrozumiteľným.
Akú atmosféru mala dedina?
Ján: Končia tam autobusy, ďalej sa ísť nedá, už len do hôr, to hovorí za všetko. Je to malá dedinka plná stodôl a starých domov, ale bolo vidieť eurofondy. Nová zastávka, obecný úrad, škola aj cesta.
Barbora: Známa je aj tým, že neďaleko sa nachádza vrch Kremenec, tzv. trojhraničný bod, kde sa stretáva Poľsko, Slovensko a Ukrajina. Z tohto najvýchodnejšieho bodu Slovenska sme išli 120 kilometrov popri poľskej hranici až do Dukly. Odtiaľ sme postupovali po červenej značke, oficiálnej Ceste hrdinov SNP. Meria zhruba 750 kilometrov a končí sa na Devíne. Od Štefánikovho bradla sa však volá Štefánikova magistrála.
Náklady na cestu
Jána a Barboru vyšla cesta na 600 eur (300 eur na osobu)
Z tejto sumy zaplatili:
- 60 eur za cestovné lístky z Bratislavy do Novej Sedlice (lôžkový vozeň, vlak).
- 5 eur za plynový varič. Zvyšnú výbavu ako spací vak, stan, topánky mali z predchádzajúcich výletov.
- 160 eur za ubytovanie pre oboch. Päťkrát spali „civilizovane“.
- 350 eur za stravu pre oboch. Okrem nákupu potravín v obchodoch jedli 10-krát v reštaurácii, čo náklady, prirodzene, zvýšilo.
Menil sa charakter krajiny a ľudí od východu na západ?
Ján: Menili sa hlavne nárečia, v dedinách pri Dukle rozprávali ľudia s ukrajinským prízvukom, na Šariši nás vítala klasická východniarčina. V Telgárte sa začína stredné Slovensko, zrazu sme všade videli pastierov oviec, salaše, bačov a počuli silný stredoslovenský prízvuk. Oni zmäkčujú vari všetko, okrem alkoholu. V Trenčianskom kraji už ľudia začali rozprávať tvrdo, keď sme prvýkrát začuli výrazy ako „ty kokso“, mali sme pocit, že sme už skoro doma.
A charakter dedinských pohostinstiev?
Barbora: Aj ten sa menil. Jedna z prvých krčiem, do ktorých sme vošli, bola vo Vyšnom Komárniku. V jednej budove sa tu nachádzali potraviny, pohostinstvo aj obecný úrad. Potraviny boli maličké, no aj napriek tomu ponúkali taký veľký výber alkoholu, že by sa zaň ani supermarket nemusel hanbiť.
Ján: Všetci na nás dlho skúmavo pozerali, asi tam len málokedy vkročí niekto cudzí. Domáci vyzerali veľmi zžito s krčmou. Na stoloch boli plastové obrusy, typický socialistický interiér. Čím dlhšie sme putovali, tým boli ľudia zvedavejší. Ak sme povedali, že máme za sebou štyristo kilometrov, hneď chceli vedieť podrobnosti.
Koho ste stretávali na turistických značkách?
Ján: Na východe, v Bukovských vrchoch, hlavne Poliakov. Boli však dni, keď sme pre dážď nestretli nikoho, napríklad v Kremnických vrchoch. Najviac turistov sa pohybovalo po Nízkych Tatrách. Boli to prevažne Slováci a keď cez víkend vyšlo slnko, objavili sa v skutočne hojnom počte a zbierali čučoriedky a brusnice. Cítili sme sa ako na Obchodnej ulici v Bratislave.
Mali ste aj negatívne skúsenosti zo stretnutí s inými turistami?
Barbora: Väčšina z tých, čo sme stretli, sa nám prihovorila a pýtali sa na podrobnosti našej cesty. Takmer bez výnimky reagovali pozitívne. Jediný negatívny zážitok majú na svedomí poľovníci. Začiatkom septembra sa začala jelenia ruja a oni sa vyrojili do lesov, od Volovských vrchov sme ich stretávali takmer každý deň. Často boli nepríjemní, hluční a pripití, hovorili nám, že tam nemáme čo robiť. Jedného sme dokonca vyhnali z rezervácie, kde sa chystal strieľať jelene, čo je zakázané. Odplašili sme ich a on sa začal rozčuľovať, že sa nevieme správať v prírode.
Ján: Nebezpečné bolo stretnúť ich potme. Neraz sa nám stalo, že sme kráčali, zrazu na nás zasvietilo svetlo a poľovník z posedu hulákal, aby sme išli preč, lebo nás skoro zastrelil.
Kráčali ste mimo vyznačených turistických trás?
Barbora: Nie. Nikdy sme neschádzali z turistického chodníka, hoci mimo rezervácie sme mohli. Aj tak z nás boli poľovníci nervózni. Tvrdili, že poľujú a my tam nemáme čo hľadať.
Ján: Na Slovensku je poľovný revír všetko okrem zastavaného územia obce. Poľovníci si nárokujú poľovať všade.
Počuli ste ich strieľať?
Barbora: Od siedmeho septembra, keď začali ručať jelene, sme ich počuli strieľať každý deň. Písala som si podrobný denník, takže si to presne pamätám. Jelenia ruja je pre mňa symbolom príchodu jesene.
Ján: Stávalo sa, že sme počuli jeleňa a potom sa z toho vykľul poľovník s vábničkou.
Videli ste v našich lesoch aj iné zvieratá?
Ján: Medveďa sme nevideli ani raz, hoci sa avizuje, aký je premnožený. V Nízkych Tatrách a Strážovských vrchoch sme pri čučoriedkach našli len pár jeho stôp a trus. Najčastejšie sme stretli srny a jelene, v Malých Karpatoch aj daniele a muflóny. Často sme videli líšku a raz divú mačku. Na rysa a vlka sme šťastie nemali, aj keď sme išli cez oblasti, kde sa vyskytujú.
Barbora: Mňa ako Bratislavčanku fascinovali rôzne horské druhy vtákov ako orešnica, tetrov a orol krikľavý.
Je reálne, aby turista uvidel plaché divé zvieratá?
Ján: Ak ide sám, má väčšiu šancu.
Barbora: Myslím, že zvieratá vedia, kde sú turistické chodníky a skôr sa im vyhýbajú.
Prešli ste niekoľkými chránenými územiami, váš dojem z nich?
Ján: Najdivokejšie z celého Slovenska sú Bukovské vrchy na východe. Nikde nevidíte zásah človeka, takto tie lesy vyzerali aj pred tisíc rokmi. Vyskytuje sa tam rys, vlk, medveď, dokonca populácia zubra, ktorá pochádza z Poľska. Rastú tam nádherné štyridsaťmetrové jedliny.
Barbora: Je to bezzásahová zóna, spolu s ukrajinskými lesmi je zapísaná v UNESCO ako prírodné dedičstvo. Bukové karpatské pralesy sú veľmi vzácne. Krásne boli aj rezervácie Vápeč v Strážovských vrchoch, pohorie Čergov alebo Flochová v Kremnických vrchoch.
Boli aj také, o ktorých sa nedá povedať, že sú krásne?
Ján: Napríklad Volovské vrchy sú zdecimované polomom, pred pár rokmi tam silný vietor zvalil polovicu lesného porastu. Nízke Tatry sú zas pomerne husto navštevované, v Strážovských vrchoch prechádzate cez veľa dedín. Najkrajšie sú naozaj tie Bukovské.
Barbora: Najnáročnejší bol prechod práve cez Volovské vrchy. Na holých častiach fúkal silný vietor, nevedeli sme, kadiaľ ísť, keďže značky sa nachádzali na pováľaných stromoch. Predierali sme sa húštinou, popadanými konármi, a podľa mapy odhadovali, ktorá dolina je ktorá. Tomuto lesu ublížili lesníci asi najviac.
Prečo?
Barbora: Tým, že tam vysadili čisto smrekový porast, ktorý nevydržal silné vetry. Po kalamite tam nechali neporiadok a cesty rozryté ťažkými lesnými mechanizmami. V polomoch však vyrastá nový les, rôznorodý, zložený z jarabín, briez, jedlí a smrekov. Vyrástol sám, treba len dúfať, že ho lesníci nechajú rásť. O päť - desať rokov by tu mohol vyrásť skutočne pekný, rôznorodý les.
Ján: Bolo až absurdné čítať tabule, kde lesníci vyzývali turistov, aby sa správali ticho a nenechávali odpadky v lese – kráľovstve harmónie, pokoja a zdravia. V skutočnosti sme pre lesnícku činnosť takmer nepretržite počuli motorovú pílu a hukot traktorov.
Najextrémnejšia situácia, ktorú ste zažili?
Ján: Na Kráľovej holi, keď začalo silno pršať a teplota klesla na štyri stupne nad nulou. Boli sme podchladení a mokrí, báli sme sa, že zamrzneme. Búchali sme na dvere meteorologickej stanice kúsok od vysielača, boli našťastie odomknuté a chodbička stanice slúžila ako núdzová útulňa.
Barbora: Mali sme síce bundy a plášte na batohy, ale pre silný vietor šľahal dážď vodorovne, takže sme mali mokré všetko - vlasy, spodnú bielizeň, topánky. Do najbližšej útulne to boli tri hodiny chôdze, to by sme nedošli.
Ján: Druhá extrémna situácia nastala v Kremnických vrchoch, ktoré vôbec nie sú extrémnym pohorím. Od rána sa nenápadne zhoršovalo počasie, najprv mrholilo, potom prišiel vietor, hmla, dážď. Pod Flochovou vo výške 1300 metrov začalo snežiť. Asi tri hodiny sme kráčali mokrí, prestávali nám fungovať motorické funkcie, strácali sme cit v rukách, triasli sme sa. Cesta späť do najbližšej dediny by nám trvala dve až tri hodiny, cesta vpred tiež. Tu nás zachránil senník, zamknutá budova s malým rozbitým okienkom, cez ktoré sme sa vlámali dnu.
Barbora: Keby mi tam vtedy pristavili autobus do Bratislavy, okamžite nasadnem a celú túru vzdám. Pre mňa byť v lese, kde tak silno fúka, predstavuje veľký stres. Boli sme na hrebeni, bála som sa, že padne strom alebo sa odtrhne hrubý konár. Neviem, čo by sme urobili, keby sme neboli našli ten senník. Ani stan by sme si nedokázali postaviť, tak fúkalo, navyše sme nemali cit v rukách.
Ján: V senníku sme sa trochu zohriali, pookriali a optimizmus sa vrátil.
Nerozmýšľali ste v týchto momentoch nad absurdnosťou celej situácie? Zamrznúť alebo stratiť sa v horách len pár hodín od ľudských obydlí?
Ján: Nevnímali sme to tak. Boli sme na ceste, mali sme cieľ, ak nebol skutočný dôvod, tak sme neschádzali zo značky. Slovensko je taká malá krajina, že aj keby sme sa stratili, neblúdili by sme viac ako niekoľko hodín. Človek skôr či neskôr vždy napokon príde do nejakej obce.
Barbora: Možno to celé tak vyznieva, ale nič sme nerobili nasilu. Nepremáhali sme sa, neboli sme z toho nešťastní. Ak by sme mali zdravotný problém, ukončili by sme to. Nám sa však nechcelo ísť domov, chceli sme zostať vonku, mali sme dovolenku, stanovený cieľ.
Čo urobilo päť týždňov v horách s vaším telom?
Ján: Ja som schudol štyri kilá.
Barbora: Ja dve, ale obaja sme boli chudí aj predtým, nemali sme z čoho zhadzovať. Po návrate sme chytili „žravú chorobu“ a nevedeli sme sa dojesť. Mám odskúšané, že zhruba dva týždne vydržím bez problémov aj na skromných prídeloch jedla, potom koniec, spálim svoje chabé tukové zásoby a som strašne hladná.
Ako ste riešili stravu a pitie?
Ján: Mali sme tri dvojlitrové fľaše, nabrať vodu nebol problém. Značka ide často cez dediny, kde sme sa aj najedli, alebo vedľa studničiek. Na východe bol problém, keď sme povedali, že Barborka je vegetariánka. Divne na ňu pozerali, že nechce mäso. Jediné, čo si mohla dať, bol vyprážaný syr. Obyčajne sme si varili na plynovom variči.
Barbora: Nechcela som žiť iba na sušených polievkach, hoci sú v batohu ľahké, radšej sme niesli klasické potraviny. Na raňajky chlieb alebo cestovateľskú klasiku, ovsené vločky so sušeným ovocím, na obed chlieb so zeleninou alebo syrom, na večeru varenú šošovicu alebo pohánku s paradajkovým pretlakom, topeným syrom alebo olivami a hríbmi. Medzitým nejaký keksík. Jeseň je vynikajúca v tom, že sú stále nejaké plody. Čučoriedky, maliny, černice, ostružiny či brusnice, ja mám rada bukvice, veľa ľudí nevie, že sú jedlé, chutia ako oriešky. Rástlo veľa hríbov. Keď sme prešli cez kopanice okolo Trenčína a Myjavy, všade boli ovocné stromy, jablone, slivky, ringloty, hrušky.
Hovorí sa, že prejsť Cestu hrdinov SNP je hlavne o psychike.
Ján: Myslím, že ju ročne zvykne absolvovať vyše desať turistických partií. Chodenie naozaj nie je náročná záležitosť, ale poznám aj takých, čo to vzdali. Pokiaľ nie ste zvyknutí na turistiku a na to, že nie vždy svieti slnko, tak vás zlé počasie môže psychicky položiť. Máte veľké plány, denne chcete prejsť toľko a toľko kilometrov a potom sa rozprší a vám to rozbije celý harmonogram.
Barbora: Ja nie som fyzicky výrazne zdatná a prešla som to. Ale priateľ niesol všetky ťažké veci, jedlo s vodou tvorili asi polovicu váhy batoha, takmer desať kilogramov. Tiež musím prezradiť, že Janov brat prešiel celý karpatský oblúk z Devína až po Železné vráta úplne sám. Trvalo mu to niekoľko mesiacov, cesta merala 2100 kilometrov, takže my sa nemáme čím chváliť.
Vyčistí takýto výlet hlavu?
Ján: Dokonale. Absolútne sa prestanete zaujímať o to, čím ste sa trápili doma. Že treba niečo vybaviť, niekomu zavolať, ísť do práce. Zrazu riešite len to, kde sa najete, kde vyspíte a obdivujete prírodu okolo seba.
Barbora: Často sme sa počas kráčania nerozprávali. Keď sa dlho pohybujete v pravidelnom rytme, dostanete sa do akéhosi podivného stavu, myšlienky vám bežia, rozmýšľate o veľa veciach a úžasne si čistíte hlavu. Tiež sme často spievali, človeku chýba hudba.
V minulosti vraj ľudia viac spievali, než rozprávali.
Ján: Ja som sa ešte týždeň po návrate pristihol pri tom, ako si na ulici nahlas pospevujem.
Celkový dojem na záver?
Ján: Človek zistí, aký je svet malý, keď dokáže prejsť kus Európy pešo. Po 900 kilometroch začnete inak vnímať aj vzdialenosti. Dovtedy som mal pocit, že Košice sú veľmi ďaleko, teraz mám pocit, že prísť tam po vlastných nohách nie je žiadny problém.
Barbora: Po týždňoch v daždi ste schopní úprimne a z hĺbky precítiť vďačnosť za veci, ktoré v bežnom živote považujete za samozrejmé. Za jedlo, teplo, sucho.