Myslíte si, že žijeme v modernej, osvietenej dobe? Ak by sme to posudzovali podľa tempa, akým svet prichádza o vzácne historické relikvie, tak by sa dnešným časom hodil skôr prívlastok barbarské.
Pamiatky, ktoré prežili stáročia, neprežili modernú dobu s jej bombami, raketami či tankami.
Spálil ich oheň, zničil dynamit, rozkradli zlodeji. Väčšina je nenávratne preč. Niektoré sa dajú zrekonštruovať, dokonca sa dajú aj nanovo postaviť. V pôvodnom stave ich už však nikdy neuvidíte.
1.Sochy Budhu v Bamijáne
Oblasť Bamiján v Afganistane ležala na Hodvábnej ceste, prechádzali ňou karavány, v meste žili obchodníci.
A keďže obchodnými cestami sa šíril aj budhizmus, stal sa v druhom storočí aj v tu hlavným náboženstvom.
Zanechal množstvo pamiatok, ktoré prežili dávno potom, čo budhizmus odišiel a nahradil ho islam.
Najznámejšie boli dve obrovské sochy Budhu zo 4. až 6. storočia. Väčšia mala okolo 55 metrov a menšia 38. Obrysy Budhu vytesali priamo do skaly, detaily tváre, šiat a tela formovali zmesou blata a slamy.
Pôvodne bol podľa archeológov väčší Budha natretý na červeno, na menšieho použili viac farieb. V skalách bolo aj viacero menších výklenkov so sochami.
V priebehu stáročí ich, samozrejme, neničilo len počasie, ale aj nájazdy hôrd rôznych kmeňov a panovníkov. Išlo však len o drobné poškodenia.
V roku 1998 Bamiján dobyli talibanci, a takmer od začiatku, napriek ubezpečeniam, ktoré dávali OSN, ale aj susedným moslimským štátom, plánovali ich zničenie.
V marci 2001 na ne strieľali z guľometov, ale guľky nestačili. Tak si priviezli míny a nálože. Nešlo to ľahko, ale nakoniec sa sochy podarilo odpáliť. Nepomohli protesty politikov ani historikov.
Na zoznam svetového dedičstva Unesco sa oblasť dostala až dva roky po zničení sôch, pričom o zápise sa hovorilo už od osemdesiatych rokov. Chýbala však záruka, že sa Afganci budú vedieť o dedičstvo postarať.
Zničeniu sôch by však v roku 2001 nezabránil nikto, ani keby na zozname boli.
FOTO: SITA/AP
2.Knižnica v Timbuktu
Státisíce rukopisov starých osemsto až tisíc rokov. Recepty na medikamenty, lekárske správy, cestopisy, vedecké traktáty z astronómie, matematiky, prírodných vied, spisy s výkladom islamského práva šaríe, ale aj také prozaické listiny ako účtovné knihy, zmluvy medzi obchodníkmi.
To všetko bolo uložené v knižnici v malijskom meste Timbuktu.
Už takmer rok trvá v krajine konflikt medzi vládou a islamistickými povstalcami, ktorí na severe Mali vyhlásili nezávislý štát Azavad. Žiadna krajina ho neuznala, naopak – vládne vojská spolu s francúzskou pomocou postupne dostávajú pod kontrolu viaceré mestá, ktoré separatisti obsadili.
Len pred necelými dvoma týždňami tak dobyli späť aj púštne mesto Timbuktu. Prvé správy však neboli dobré. Podľa miestnych povstalci na úteku podpálili knižnicu a budovu Inštitútu Ahmeda Babu, kde boli vzácne rukopisy uložené.
Dodnes nie je jasné, čo všetko sa podarilo zachrániť a čo neuniklo skaze. Niečo síce už predtým zdigitalizovali, ale bol to len zlomok z bohatstva dokumentov. Historici dúfajú, že niektoré rukopisy ukryli aj miestne rodiny.
Každým strateným dokumentom však strácajú najmä Afričania kus vlastnej identity. Bieli kolonizátori ich totiž presviedčali, že pred ich príchodom nemali žiadnu históriu či písomné pamiatky, a práve rukopisy dokazujú opak.
Timbuktu ležalo na transsaharskej obchodnej ceste, najväčší rozkvet zažilo v 15. – 16. storočí, keď tu žilo okolo stotisíc ľudí. Prichádzali sem stovky karaván, v meste pôsobili tri chýrne univerzity, kde študovali tisícky žiakov.
Ich budovy sa zachovali dodnes. Mesto je na zozname svetového dedičstva Unesco pre svoju jedinečnú architektúru.
Budovy z nepálených tehál s čudnými drevenými kolmi vytŕčajúcimi zo stien, obranné hradby aj mešity a hrobky miestni dokázali po stáročia udržiavať a uchovávať. Práve koly slúžili ako lešenie počas opráv. V Timbuktu sa nachádza aj 330 hrobiek svätých mužov – z nich je 16 na zozname Unesco a šestnásť mauzóleí. Vlani však islamisti už niekoľko z nich úplne zničili. Dôvod je rovnaký ako pri Bamijáne – všetko, čo nie je dostatočne islamské, muselo zmiznúť.
FOTO: TASR/AP
3.Sýria a Aleppo
Občianska vojna v Sýrii si za takmer dva roky vyžiadala desaťtisíce mŕtvych. Získať akékoľvek objektívne informácie je problém, pretože v krajine nie sú žiadni novinári, humanitárne či mimovládne organizácie. Kusé správy sa často nedajú overiť.
Stav historických pamiatok je v takých momentoch bezpredmetný, dôležité je, v akom nebezpečenstve sú ľudia a či sa im dá pomôcť.
Až po vojne sa budú dať zistiť škody, ktoré utrpelo dedičstvo po Akkadoch, Asýrčanoch, Babylončanoch či Rimanoch.
Už dnes je však isté, že svet prišiel o historické centrum Aleppu, ktoré bolo spolu s Damaskom, Basrou, Palmyrou a križiackym hradom zapísané na zoznam svetového dedičstva.
Septembrové kruté boje o mesto zničili nielen vzácny starý trh, kde boli obchody z 13. storočia, ale aj Veľkú mešitu, ktorú staval rovnaký architekt ako damaskú Ummajovskú.
Raketové strely zrejme silno poškodili aj nádhernú sedemstoročnú citadelu – jeden z najstarších a najväčších hradov na svete.
Kruté boje sa viedli aj v Homse, kde je vzácna al-Walídova mešita, ohrozená je Hama a jej vodné kolesá na rieke Orontes. Ku koncu roka zahraničné médiá písali aj ostreľovaní obrovského križiackeho hradu Krak de Chevaliers. Neustále sa bojuje aj v Damasku, ktorého staré mesto ukrýva vzácnu mešitu. Tá bola pôvodne kresťanským kostolom. Moslimovia ho však odkúpili, prestavali na mešitu, ale kostolná veža dodnes zostala a volá sa Ježišov minaret. V Ummajovke Sýrčania opatrujú hlavu Jána Krstiteľa.
Čo všetko sa z tohto dedičstva zachovalo a zachová, sa dnes povedať nedá.
Zničená Veľká mešita a súk v Aleppe.
FOTO - PROFIMEDIA
4.Káhira - Egyptské múzeum a archeologické náleziská v Abusíre
Arabská jar priniesla do Egypta nielen nádej na zmenu režimu, ale aj rabovačky.
Pred dvoma rokmi na konci januára, len čo sa policajné jednotky stiahli z káhirského námestia Tahrír, sa desiatky demonštrantov dostali cez strechu dovnútra Egyptského múzea.
Z desaťtisícov vzácnych a tisícky rokov starých exponátov, ako sú napríklad múmia Tutanchamóna a jeho zlatá maska, sarkofág, koč či iné vybavenie hrobky, nezmizlo nič.
Vďačiť za to svet môže stovkám ďalších ľudí, ktorí boli na námestí a ktorí sa snažili zabrániť zlodejom odísť s artefaktmi z budovy, kým sa polícia nevráti.
Vlamači však zničili niekoľko múmií, ukradli sošky, kanopy – pohrebné nádoby, kde sa odkladali vnútornosti mŕtvych.
Zmizli aj hlinené tabuľky, spisy a pergameny. Múzeum upratali a znova otvorili, turistov však prichádza málo, keďže Egypt sa stále nevrátil do normálu.
Rabovanie neobišlo ani archeologické náleziská v Abusíre, Gíze či v Sueze. Organizované gangy otvárali hrobky v nádeji, že nájdu zlato, ale našli len sklady s keramikou, drobnými predmetmi, ktoré archeológovia opísali a zakonzervovali.
Množstvo vecí zlodeji zničili a rozbili, vedci však prišli najmä o poznámky a čakala ich opäť prácna robota s katalogizáciou.
FOTO: SITA/AP
5.Bagdad - Národné múzeum a Babylon
Iracké Národné múzeum dopadlo oveľa horšie. Keď v roku 2003 padol režim Saddáma Husajna, ozbrojené gangy vtrhli do budovy a rozkradli, čo sa dalo.
Policajti a armáda nezakročili, často totiž zlodeji boli práve z ich radov. Sumerské a mezopotámske pamiatky staré štyri- až päťtisíc rokov sú nenávratne preč.
Len z múzea zmizlo okolo 15-tisíc artefaktov. Niektoré sumerské hlinené tabuľky objavili v Peru, ale väčšina pamiatok sa nenašla.
Na stenách a na miestach, kde boli pôvodne vystavené, sú dnes len fotografie. Na internete nájdete kompletnú fotodokumentáciu zmiznutých vecí, historici dúfajú, že sa niektoré z nich aj takýmto spôsobom podarí vypátrať.
Múzeum nebolo jediné, vylúpené boli takmer všetky archeologické náleziská v Iraku – Ur, Ašur, Samara, Ninive.
Babylon, ktorý si spájame s vežou, visutými Semiramidinými záhradami a Chammurapiho zákonníkom, vyplienili nielen zlodeji, ale ku skaze pomohli aj americkí a poľskí vojaci.
Lupiči zväčša zničili len kópie, pretože originály sôch a mozaík sú uložené v múzeách po celom svete. Svet však prišiel o originály hlinených tabuliek, rôznych správ a dokumentov, ktoré v Babylone boli.
Vojaci zasa ťažkými strojmi zničili niekoľkotisícročnú tehlovú cestu, po ktorej jazdili tankami, pristávanie vrtuľníkov a otrasy narušili statiku stavieb, vrecia na guľometné hniezda plnili pieskom, v ktorom boli úlomky keramiky. Babylon mal smolu, že leží len asi 110 kilometrov od Bagdadu.
To chcel využiť Saddám a vytvoriť tu archeologický zábavný park. Vytvorili sadrové kópie, postavili Ištarinu bránu.
Napriek tomu sa cudzinec napríklad v 90. rokoch z Bagdadu do Babylonu nedostal bez špeciálneho povolenia. A to bolo ťažké získať, navyše tam mohol ísť len s určeným sprievodcom.
Nálezisko zostalo pre serióznu vedu desiatky rokov neprístupné, veža aj záhrady čakajú na svoje znovuodhalenie.
FOTO - PROFIMEDIA
6.Mostar – Stari most
Stari most v Mostare v Bosne a Hercegovine sa klenul nad riekou Neretva štyri a pol storočia. Počas druhej svetovej vojny ho Nemci podmínovali, ale nikdy sa neodvážili nálože odpáliť. Vojnu na Balkáne však už neprežil.
Mostar bol vždy mestom, kde vedľa seba žili ľudia rôznych národov aj náboženstiev. Katolícki Chorváti, moslimskí Bosniaci, pravoslávni Srbi – tak to bolo na začiatku balkánskej vojny.
Most delil mesto na chorvátsku a moslimskú časť a ešte dlho po vojne sa neodvážili prejsť na druhú stranu obyvatelia tej druhej. Rodiny, ktoré boli v meste pred vojnou zmiešané, sa odcudzili.
V roku 1992 vyhlásila Bosna a Hercegovina nezávislosť, za čo jej Belehrad vyhlásil vojnu a ostreľovanie mesto takmer zničilo.
O rok neskôr však začali proti sebe bojovať aj Chorváti s Bosniakmi. Čo nezničili Srbi, dokončili samotní obyvatelia Mostaru. Mesto bolo úplne zničené a v novembri bosnianski Chorváti odpálili aj Stari most.
Pozná sa aj meno veliteľa, ale ten odmieta prezradiť mená vojakov, ktorí paľbu zahájili.
Kamenné bloky z bieleho vápenca zostali na dne Neretvy. Do obnovy mosta sa pustili až v roku 1999.
Financovali ho Turecko, Holandsko, Taliansko, USA a Chorvátsko a jeho stavba stála 15 miliónov eur.
Na rekonštrukciu použili pôvodné bloky, ktoré z rieky vytiahli maďarskí ženisti a potápači. Vytiahli ich 456 a zvyšok doplnili novými. Stavbu riadili tureckí inžinieri, ktorí sa špecializujú na opravu mostov z osmanských čias.
Robili ju presne podľa pôvodných plánov architekta Mimara Hajrudina z roku 1566. Opravili aj dve veže, kde je dnes múzeum. Stavba trvala päť rokov, o rok neskôr ju zapísali na zoznam svetového dedičstva.
Most znova stojí, hoci nie je pôvodný. Najmä za slnečného dňa priam žiari novotou. Mesto most potrebovalo a potrebuje nielen preto, aby spájal.
Zrekonštruovaný most otvorili v roku 2004.
FOTO SME - JANA ČEVELOVÁ
Zobraziť Zničené pamiatky na väčšej mape