Hlavné mesto Rabat, v čase stratený Fez, kozmopolitný Marrakéš a štvoricu uzatvára nenápadný Meknés. Ten príliš často návštevníci prehliadajú, hoci ukrýva nejednu zaujímavosť.
Hovorí sa, že Meknés má svoje najlepšie roky dávno za sebou, ale nie je to celkom pravda. Aj dnes v ňom návštevník cíti, ako krásne žije. Mesto kráčalo dlhé roky ruka v ruke s menom Mulaja Ismajla, panovníka alavitskej dynastie, ktorý z neho spravil svoje hlavné mesto celého kráľovstva.
Pod jeho vedením vyrástli neuveriteľné hradby dlhé viac než 20 kilometrov, tiahnuce sa okolo celého mesta.
Dnu sa vchádzalo krásnymi, prezdobenými bránami a za nimi sa menilo aj mesto samotné.
Vznikali nové štvrte, budovy, palác, kráľovské stajne, ale sen o tom, že by sa Meknés stal najkrajším mestom sveta, sa skončil s posledným výdychom Mulaja Ismajla v roku 1727. Akoby sa niekto chcel pomstiť za roky jeho krutovlády, krátko na to zasiahlo mesto silné zemetrasenie po ktorom ostalo mnoho ruín a mnoho mŕtvych.
Námestie Hedim.
FOTO - TOMÁŠ KUBUŠ
Predavač vody
Pred prepychovým mauzóleom, kde je Mulaj Ismajl pochovaný, pobehuje typická marocká postavička - predavač vody. Starší muž s tvárou poznačenou vráskami oblečený do prenikavo červeného odevu v rukách zviera poháriky, ktorými o seba udiera, aby sa okolím niesol hlasný kovový zvuk.
Predavači vody boli kedysi každodennou súčasťou marockých miest, ale dnes sú tu viac menej pre turistov.
„Foto, mister?" pýta sa, nečaká na odpoveď a už aj pózuje. Takto si každý deň zarobí nejaké dirhamy a odchádza spokojný. Spokojní sú aj niektorí turisti, ktorí sa potom môžu pochváliť fotkou pravej marockej orientálnej exotiky.
Bránu zdobí zaujímavé vyrezávanie do kameňa a len čo človek vstúpi dnu, môže sa započúvať do ticha. Vonku trúbia autá, mikrobusy, všade dolieha hluk ulice, ale za bránou je to odrazu iný svet. Podlahu pokrývajú tisíce kachličiek vytvárajúcich mozaiku a steny sú zladené do príjemnej, oku lahodiacej žltej farby. Nikde žiadny nábytok alebo zbytočnosti, len prázdne miestnosti naplnené pokojom.
Za nádvorím s fontánou je vstup do samotnej hrobky. Pred mäkkými kobercami treba nechať svoju obuv a už nič nebráni vojsť dnu. Strážnik v smotanovo-bielom džalábí stojí opretý o múr a posunkami ukazuje, aby som vstúpil.
V strede leží hrobka, okolo ktorej vyrástol neveľký plot, presne ako na niektorých moslimských cintorínoch.
Červené koberce splývajú do jednej veľkej masy a nad nimi sú zo stropu spustené nádherné bronzové lampy. Oblúky, stĺpy, vyrezávaná výzdoba do snehobieleho kameňa miestami pripomína prezdobené paláce arabskej Andalúzie alebo palác Bahia v Marrakéši.
Stajne a sýpka
Zaujímavým miestom mimo centra, ktoré sa oplatí nevynechať sú kráľovské stajne a sýpka Heri es-Souani.
Ošúchaný múr a zanedbaná brána ani len na malú chvíľku neprezradia, čo za sebou skrývajú. Odrazu sa odkryje systém chladných chodieb. V týchto miestach dokázali uskladniť toľko jedla, že by im pri obliehaní vydržalo niekoľko dlhých mesiacov. Ťažké kamenné klenby vyzerajú akoby mali každú chvíľu spadnúť, ale geniálni arabskí stavitelia vedeli presne, čo robia.
„Tu mal sultán ustajnených 12-tisíc arabských koní," ukazuje na prázdny priestor popretkávaný kamennými stĺpmi Hassan, samozvaný sprievodca. „Arabské kone boli o niečo menšie ako ostatné, preto sa ich sem zmestilo také obrovské množstvo," dodáva.
Vonku stojí ohromný bazén plný vody. V letných sparných mesiacoch sem prichádza veľa mladých a v rámci možnosti si užívajú vodné radovánky.
Nákup v uličke.
FOTO - TOMÁŠ KUBUŠ
Rušno pri bráne
Najrušnejší život sa v Meknése odohráva v okolí najznámejšej brány Bab el-Mansour. Je najväčšou zo všetkých brán, ktoré kedysi viedli do Starého mesta a jej stavbu dokončil až syn Mulaja Ismajla, Abdalláh v roku 1732.
Dnes je symbolom kráľovského mesta a námestie el-Hedím, ktoré leží oproti, je tým pravým srdcom Meknésu.
Ak človek príde skoro ráno, môže sledovať, ako sa Meknés po noci pomaličky, ale isto prebúdza.
Námestie el-Hedím je ešte prázdne a obchodníci sa nepretrhnú, kým pootvárajú svoje obchodíky. Ľudia stoja nakope a čakajú na malé farebné taxíky alebo väčšie biele mikrobusy. Autobusy, ako ich poznáme my, jazdia v marockých mestách len veľmi zriedka a pre hustú a chaotickú dopravu severnej Afriky sú práve malé taxíky najvhodnejším riešením.
Z malých pekárničiek sa začína rozlievať vôňa pečiva a sladkých palaciniek či chrumkavých bagiet. Francúzsky vplyv sa z Maroka nestratil ani po toľkých rokoch samostatnosti.
Pri mätovom čaji
Vedľa hlavnej cesty je pri sebe niekoľko menších kaviarničiek, kde už posedáva viacero mužov. Najkrajší ranný rituál, ktorý sa mi spája s Meknésom, je prísť sem, sadnúť si a objednať si mätový čaj alebo typickú kávu s mliekom.
Voňavý čaj s ponorenou vetvičkou mäty a niekoľkými lyžičkami cukru je nápoj, ktorému sa nedá v Maroku vyhnúť. Miestni ho volajú aj berberská whisky alebo jednoducho nana z arabského slovíčka pre mätu. Jej chuť je podmanivá a pri pohárikoch čaju sa dá výborne stráviť čas pozorovaním miestnych ľudí.
Cestami sa nepreháňajú len autá, ale výnimkou nie je ani konský povoz alebo zapriahnutý osol. Malé deti vo farebných školských uniformách opatrne, ale rýchlo prebiehajú na druhú stranu cesty, stará žobráčka sa zastaví u každého s natiahnutou dlaňou, dievčatá skryté pod šatkou sa cudne usmievajú a nakoniec sa spoza rohu vynorí berberská žena v kvietkovanom kaftane s tetovaním na tvári.
Mešita
Námestie el-Hedím sa po čase zaplnilo. Niektorí turisti sa vyštverajú hore do kaviarne s panoramatickým výhľadom a sledujú celé okolie s bránou z vtáčej perspektívy. Skutočný život však pulzuje v uličkách za námestím.
„V tadžíne sa pripravuje naše národné jedlo," spustí svoje rozprávanie predavač, keď si obzeráme ťažké nádoby pyramídového tvaru.
Dovnútra sa naukladajú zemiaky, olivy, rajčiny, jahňacie alebo iné mäso s výnimkou bravčového a položí sa na rozpálené uhlíky. Niekoľko hodín sa jedlo dusí vo vlastnej šťave až sa všetky suroviny vzájomne prepletú. „Máme takéto na varenie, ale aj maľované ako suveníry," snaží sa predať niečo zo svojej ponuky.
Predavači tu v Meknése nie sú dotieraví ako v Egypte, hoci by najradšej predali všetko, čo majú. Predajú, ak Boh dá. Preto sa nikto nestresuje, ale radšej si odpije z kávy a sadne opäť do tieňa.
Neďaleko vytŕča nad domy niekoľko hranatých minaretov, ale sú utopené v spleti starých uličiek. Jeden z nich patrí Veľkej mešite ležiacej vedľa medresy Bou Inania. Dokončili ich ešte v 14. storočí a medresa plnila funkciu náboženskej školy, kde sa však žiaci učili nielen náboženstvo, ale aj ďalšie dôležité veci.
Na arabskom súku
Na konci námestia postávajú obchodníci, ktorí nemajú vlastné obchody, ale predávajú okoloidúcim tovar priamo zo zeme. Stačí pár krokov na to, aby sa človek odrazu ocitol na orientálnom trhu rozlievajúcom sa priľahlými ulicami.
Krátke plátené striešky chránia nakupujúcich pred ostrým slnkom, chaos, zvuky, vône, vŕzgajúce vozíky zásobovačov, plne naložená mulica alebo hlúčiky bežiacich detí.
Na arabskom trhu sa dá zažiť hocičo. Presladené sladkosti sú naukladané na sebe a predavači ich ešte každú chvíľku pokropia cukrom alebo medom. Pre nás sú neuveriteľne sladké, pre domácich tak akurát.
O Meknése sa zvykne hovoriť, že je jedným z najkonzervatívnejších marockých miest. Na trhu to je skutočne cítiť. Toľko dievčat či žien so zahalenými vlasmi, dlhými splývajúcimi kaftanmi padajúcimi na členky alebo dokonca so závojom skrývajúcim črty tváre sme inde nestretli.
Je to paradox, pretože v novom meste stojí univerzita, kde je mladých viac než dosť a tí vonkoncom nepôsobia konzervatívne, avšak Staré mesto je iný svet.
V úzkych tmavých uličkách je rušno. Vedľa schodov si postavil predavač svoju mulicu a z jej chrbta predáva bylinky. Ženy sa prekrikujú pri stánku s oblečením, kaftanmi a topánkami.
Z ampliónov minaretu sa ozve hlas muezína a zopár starčekov pridá do kroku, aby stihli poobedňajšiu modlitbu.
Z vyhliadky nad mestom je nádherný pohľad. Dlhé múry, staré domy, ľudské postavičky pripomínajúce mravce miznú v bránach a nad Meknésom sa rozprestrie pokoj, ktorý osvetlí len zapadajúce slnko.
Záplava ľudí na miestnom trhu.
FOTO TOMÁŠ KUBUŠ