Katalánska metropola Barcelona má hádam všetky základné atribúty potrebné na dobré fungovanie akéhokoľvek megapolisu - polohu, dopravnú dostupnosť, infraštruktúru, zázemie. Oproti iným však ponúka viac: celoročne príjemnú klímu, more, pláže, kopce, krásne okolie, ohromnú kultúrnu ponuku, historické nánosy. A Gaudího.
Ako všetko v živote, aj Barcelona prešla rôznymi štádiami vývoja. Mala lepšie obdobia aj menej úrodné roky, prežila si svoje vrcholy aj pády. Viackrát však mala aj šťastie. Napríklad vtedy, keď sa rozhodla expandovať za hradby a geniálne predvídavý architekt Ildefonso Cerdána kreslil famóznu mriežku Eixample budúceho Nového mesta.
Šachovnicový pôdorys širokých ulíc križujúcich sa na oktagonálnych námestiach je ešte aj v súčasnosti obdivovaným riešením a obrovskou výhodou oproti iným veľkým mestám dusiacim sa v dávno prekonaných, miestami takmer až stredovekých limitoch. Porovnateľným šťastím bol aj fakt, že takmer všetky svoje nápady Antoni Gaudí zrealizoval práve v Barcelone. Katalánsky modernizmus.
To, čo má vo svete množstvo názvov ako Modern Style, Art Nouveau, Jugendstil či secesia, sa v Katalánsku volá modernizmus. Spoločnou základňou všetkých bola v Európe neobyčajne prajná doba pre experimenty a nové postupy v spoločenskom vývoji.
Hoci ideály Francúzskej revolúcie pomaly prekrývala patina času, akcelerovali priemyselná výroba, technický pokrok a nemalej časti populácie sa zvýšila životná úroveň. Dlhšie tiež neboli významnejšie konflikty (prvá svetová vojna sa vtedy ešte dokázala úspešne maskovať) a bohatší si začínali zvykať aj na určitý nadštandard.
Ani architektúra nemohla, a nechcela, zostať pozadu. Nové materiály, možnosti, energia aj módne trendy sa začali presadzovať čoraz viac. Jedným z najznámejších centier secesie sa v Európe stala Barcelona. Katalánsky modernizmus bol symbolom a reprezentantom výrazného spoločenského zdvihu.
Korunováciou sklonku devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Barcelona preto, lebo práve v nej sa nakumulovali typické charakteristiky tej šťastnej periódy: rastúca ekonomická sila, sebavedomie z dosiahnutej prosperity, výrazné zosilnenie strednej vrstvy a zároveň aj bohatých elít. Všetko dostalo vyššie obrátky a mesto zaznamenalo enormný nárast obyvateľov.
Barcelona sa v krátkom čase musela vysporiadať s novými skutočnosťami - stávala sa sebavedomým veľkomestom. A tí najzámožnejší sa už chceli aj predviesť. Najlepšou investíciou a formou boli nehnuteľnosti - mimoriadne objekty a reprezentačné rezidencie.
Zrodenie Gaudího
Práve v podobných zlomových obdobiach sa zázračne rýchlo darí vygenerovať veľké osobnosti z dovtedy zdanlivo neúrodného podhubia. Katalánsko si začalo uvedomovať svoj skrytý potenciál, ktorý neskôr potvrdila aj silná generácia umelcov (Joan Miró, Salvador Dalí, Antoni Tápies). Koniec 19. storočia a opísané súvislosti zrodili rešpektovanú generáciu architektov.
Ildefons Cerdá, Lluis Doménech i Montaner, Josep Puig i Gadafalch sú isto pozoruhodní, ale ako sa zvykne hovoriť, Gaudí je len jeden.
Podľa viacerých indícií patril medzi výnimočne nadaných. Medzi mimoriadne talentovaných a senzitívnych, ktorí to zvyčajne nemajú ľahké v občianskom živote. Prešiel zaujímavým vývojom a rôznymi extrémami: v mladosti bol sebavedomým dandym, neskôr obdivovaným, vyťaženým a štedro sponzorovaným obľúbencom zámožného podnikateľa Güella, na sklonku života sa uzavrel do vlastného sveta silnej viery, sústrediac sa už len na výstavbu Sagrady Famílie - Chrámu sv. Rodiny.
Štandardnými isto neboli ani súvislosti okolo jeho života priamo na stavenisku, extrémnej skromnosti a ani okolo nevyjasnenej, ale o to viac mýtizovanej smrti. Zámožný Güell vraj objavil jeho talent už v skicách a výkresoch. Dávno predtým, ako začal byť známy.
Musel mať však mimoriadnu intuíciu alebo až šťastie, lebo ešte aj jeho prvé práce, plánované aj realizované, mohli všeličo naznačovať, ale určite nesignalizovali takú výnimočnú imagináciu.
Gaudí a Barcelona
Väčšine turistov stačí na očarenie jeho tvorbou Sagrada Família. Zhmotnená oslava architektonickej tvorivosti. Napriek tomu, že stavba je iba torzom pôvodného zámeru. Zatiaľ nedokončený chrám však bohato stačí na pochopenie veľkosti Gaudího potenciálu. Nadšení obdivovatelia potom spravidla zatúžia vidieť aj ďalšie: Casa Milá, Casa Batlló a Parc Güell. V Casa Milá - La Pedrera je prístupný jeden z bytov, podkrovie a strecha. Aj tento zlomok mohutného objektu z rokov 1905 - 10 stačí na to, aby ho celoročne obliehali davy turistov a čakali na vstup celé hodiny.
Aj interiér bytu je zariadený secesne a takmer každý detail navrhoval Gaudí. Podkrovie je brilantnou ukážkou jedinečného chápania statiky. Strecha je priestorom nespútanej fantázie plnej secesných kriviek, funkčných aj dekoratívnych detailov a tajomnej symboliky.
Zvlnená fasáda kameňolomu však pôsobí stroho a nedokážu ju odľahčiť ani železné - rozviate zábradlia. Casa Batlló je budova s vyslovene krásnou a príťažlivou architektúrou - obľúbeným predmetom, ktorý chcete mať stále na očiach. Rovnako úžasné sú jeho interiéry, fasáda, strecha aj celkový dojem. Spojenie fantázie s fantazmagóriou. Umelecká architektúra v úžitkovom balení. Vrchol Gaudího komornej tvorby, objekt, ktorý môže vzniknúť, ak sa stretnú priaznivé okolnosti: osvietený zadávateľ, štedrý sponzor, vrcholná forma.
Možno aj povestné správne miesto v správnom čase. Všetko je tam skvelé: schodištia, zábradlia, omietky, výnimočná klimatizácia, podlahy, mobiliár aj doplnky. A, samozrejme, strecha v tvare dračieho chrbta zo šupín - veľkých farebných glazúrovaných plôch. Parc Güell je skvelým miestom relaxu.
V lesoparku na prudkom svahu vysoko nad Barcelonou dostane Gaudího kreativita každého. Pôvodne tam malo stáť záhradné mesto so šesťdesiatimi objektmi. Výstavná vilová štvrť. Nakoniec sa zrealizovali iba štyri. Aj tento zlomok však stačí na absolútny údiv.
Objekty prekypujú jeho nespútanou imagináciou a zoomorfnou symbolikou: hlavné schodisko so strážnymi domčekmi, krytá tržnica s netradičnou stĺpovou sieňou, vyhliadková terasa nad ňou, originálnymi nápadmi nabité špirálové viadukty, arkádové chodby, nekonečné lavičky s mozaikami glazúrovaných keramických črepín a železné mreže s rastlinnými motívmi. Miesto pôsobí neobyčajne harmonicky.
V istom zmysle je vlastne až šťastím, že sa pôvodný projekt nezrealizoval. Ďalšie Gaudího barcelonské realizácie už majú rôzne hendikepy. Napríklad Casa Vicens je v osobnom vlastníctve, takže interiéry aj väčšina detailov sú passé, Casa Calvet - ponúka iba fasádu, ďalšie sú na predmestiach i vo vzdialenejšom okolí mesta, alebo sú prístupné iba obmedzene. Niektoré vôbec nie.
Azda iba Palau Güell neďaleko slávnej Opery Liceu na Ramble rozšíri konečne po dlhom reštaurovaní portfólio Gaudího barcelonských skvostov.
Praktické informácie
Väčšina Gaudího objektov v Barcelone je prístupná metrom, Parc Güell je ešte lepšie prístupný autobusom č. 24. Prístupný je do zotmenia.
Špeciálne odporúčanie: navštívte ho hneď po otvorení o 10.00 h, každá ďalšia minúta znamená masy turistov, čím sa jeho poetika predsa len oslabí. To isté platí aj pre ostatné objekty - tam zasa pre predlžujúci sa čas čakania. A nenechajte si ujsť pohľad na nádherne iluminovanú fasádu Casa Batlló v noci.
Casa Milá: denne 10. - 20. h, vstupné pre dospelých 8 eur.
Casa Batlló: denne 9. - 20. h, dospelí 16,5 eura.
Sagrada Familia: denne 9. - 20. h, dospelí 8 eur.
Parc Güell - vstup voľný, platí sa len vstup do strážneho domčeka Gaudího múzea - 4 eurá.
Autor: František Michlík
