A tak si o dvetisíc rokov neskôr môžeme aspoň skúsiť predstaviť, ako to v starorímskom meste vyzeralo.
Z Neapola je veľmi pohodlná cesta do Pompejí, ale aj do Hercolanea, ďalšej dediny, ktorú pri rovnakom výbuchu sopka zničila, vlakom. Volá sa Circumvesuviana a spája mestečká pod Vezuvom. Má šesť rôznych liniek a do Pompejí vás odvezie tá, ktorá sa končí v Sorente.
Už vo vláčiku je turistická atmosféra. Turisti sú identifikovateľní podľa bedekrov, ktoré nepustia z rúk a počítajú si zastávky, aby Pompeje neprešvihli.
Apolónov chrám
Zo stanice po vchod do Pompejí lemujú chodník stánky s rôznymi suvenírmi, ktoré majú ďaleko od originality. Dokonca káva v troch kaviarňach je na talianske pomery riadne predražená.
Samotný vchod je však skromný, ale hneď po pár krokoch od vchodu po kamennej ceste vás čaká Apolónov chrám, ktorý ohúri. A to ste len na začiatku. Zvyšky stĺporadia a v diaľke Vezuv. Jedinečná scenéria. A turisti, naštartovaní a plní energie, sa ihneď na prvom mieste fotia za každým stĺpom, pred ním, v strede chrámu, posediačky na torze stĺpa, prípadne na ňom robia lastovičku.
To ešte netušia, že by tu nemali tráviť toľký čas, lebo ich čaká obrovský komplex, ktorý budú chcieť nakoniec rýchlo stihnúť prejsť. Pri východe sa potom aj tak nakoniec zídu všetci dostatočne upachtení a s boľavými nohami.
Sadrové odliatky
O Pompejach snáď každý niekedy aspoň počul, nám za socializmu púšťali už vtedy starý film o výbuchu sopky.
Názov si nepamätám, ale ako deti sme nechápali, že Pompejčania neutiekli a nechali sa zakonzervovať. Dnes, keď sa prechádzate po ruinách Pompejí, si viete predstaviť, že zrejme neuverili, že by Vezuv mohol pre nich predstavovať skazu. A keď si to uvedomili, už jednoducho nestihli ujsť. Zabili ich plyny a zasypala niekoľkometrová vrstva popola.
Pompeje sú aj dnes plné života, pred dvetisíc rokmi to tam žilo ešte viac. Zrejme až natoľko, že keď ich v 18. storočí znova objavili a začali postupne odkrývať, množstvo erotických fresiek presvedčilo ľudí, že Pompeje zasiahol boží trest. Keďže to však rovnako vyzeralo aj v ďalších mestách, ktoré výbuch Vezuvu pochoval - Hercolaneum, Stabiu či Oplontis - antika zjavne hojne žila aj sexom.
Všetko, čo archeológovia našli a neumiestnili v múzeách, je uložené v prístreškoch v Pompejach. Nádoby na olej, víno, taniere. Samozrejme, každý je zvedavý najmä na sadrové odliatky tiel. Keď začali vedci odkrývať Pompeje, narazili aj na vzduchové bubliny. Za nápad naliať do nich sadru vďačíme archeológovi Giusseppemu Fiorellimu.
Sadroví duchovia z Pompejí sú takí verní, až máte pocit, že sediaci chlapec zrazu vyskočí, strhne zo seba biele obväzy a začne sa smiať, ako vás dostal. Pri ďalších z tvárí kričí hrôza. Muž, ktorý sa potkol a spadol, už pochopil, že je koniec a nepomôže ani výkrik. Ležiacu ženu zrejme zasypalo v sladkom bezvedomí.
Živé ulice
Rovnako živé sú však aj ulice. Je jedno, koľko turistov sa práve v tom momente po nich premáva. Viete si totiž predstaviť aj Pompejčanov ako sa nimi ponáhľajú alebo len tak prechádzajú. Navyše v neuveriteľne dobrom stave sa zachovali aj ulice, vydláždené veľkými ploskými kameňmi by mohli súťažiť aj s tými našimi. A vyhrali by.
Niektoré domy vyzerajú, akoby v nich ešte stále niekto žil, z dvora si len odbehol k susedom. Len drevené strechy im chýbajú - tie zhoreli alebo spráchniveli.
Zato freskám na stenách nechýba nič - ani jasná farba, ani tvar. Nielen tým plným erotiky, ale aj ďalším, ktoré znázorňujú nielen bohov, ale aj bežných ľudí pri ich každodenných činnostiach. V jednom z domov zostali aj rozmaľované fresky. Maliara zrejme vyhnal výbuch.
Ulice sú lemované zvyškami domov, obchodov, bánk, čistiarní, barov - v tých zostal aj pult, malých reštaurácií, trhu. Jednoducho všetkého, čo k mestu patrí.
Nechýba ani divadlo, na opačnom konci pod množstvom borovíc amfiteáter a palestra. Práve v ruinách amfiteátra v roku 1971 koncertovali Pink Floyd. V divadle bývajú aj predstavenia, ale tie vám odohrajú aj študenti z ktorejkoľvek krajiny. My sme zažili mladých Nemcov, ktorí zahrali kus v latinčine.
