Nairobské letisko je plné taxikárov, vonku cítiť závan dusna. Na ceduliach majú arabské mená, africké neznáme pojmy. Lákajú na tú najlepšiu ponuku. Polhodina cesty nočným mestom ukáže zopár vysvietených hotelov a prázdnotu. Domy s tropickými stromami a kríkmi vyniknú skôr ráno. Dážď z nich zmyje prach a červené bahno sa bude sunúť ulicami bez chodníkov.
Vychudnutí chlapíci pred sebou tlačia drevený vozík na veľkých kolesách. Jeden má na ňom bandasky s vodou, druhý smeruje na svoj trh na rohu ulice s nákladom banánov. Celý deň potom presedí pod dáždnikom, nepredané trsy banánov pomaly hnednú a hnijú.
Nairobi má múzeá, má galérie, má divadlá, ale kto by tam chodil, keď najsilnejším divadlom je tu ulica.
Hotely sú nedobytnými pevnosťami, stačí pri bráne strážcovi ukázať ten správny úsmev alebo ten správny pas a už sedíte na terase jedného z nich.
Žirafy na koľajniciach
Centrum mesta je šedivá spleť výškových budov. Zopár koloniálnych stavieb ustúpilo betónu. Nairobi je mladé mesto, založili ho na konci 19. storočia, keď tadiaľto Angličania ťahali železnicu z pobrežnej Mombasy do Ugandy. Oficiálne tu žijú tri milióny ľudí. Načierno ešte asi o dva milióny viac.
V centre sú belosi bežnejší ako v okrajových štvrtiach, aj tu však pôsobia exoticky. Sú to buď turisti, alebo dobrovoľníci zo zdravotníckych misií. Na okraji, pri hraniciach slumov, častejšie počuť opité výkriky. „Mzungu, come here," kričí otrhaný štyridsiatnik. Beloch, sem poď. Žobroní a vyžaduje si pozornosť, je ťažké sa ho zbaviť, nezaberá ani ignorácia. Väčšina miestnych je však príjemná, na nezapadajúcich belochov hádžu úsmevy.
Súčasťou hlavného mesta je národný park plný zvierat a divočiny. Kedysi to bývalo opačne, mesto bolo vklinené do prírody. Z národného parku Nairobi teraz orezávajú kusy železnica aj asfaltka. Žirafy aj gepardy tu je vraj možné vidieť, ako prebiehajú cez koľajnice.
Tak ako zvieratá, do mesta zasahujú aj pôvodné kmeňové kultúry. Masajský chlapec medzi domy privedie svoje stádo kráv, ktoré už nemalo kde spásať trávu. A jeho podnikavejší príbuzní si namiesto teplákov opäť oblečú tradičné červené kárované súkno a predávajú svoju kultúru na trhu.
Celý deň vysedávajú na slnku. Masajský trh pripomína vietnamské trhovisko v Bratislave, len je špinavší, krajší a farebnejší. Po riadnom vyjednávaní sa tu dajú veľmi lacno kúpiť tradičné šperky aj zbrane z divočiny. Nie všetko sú pravé a pôvodné výrobky, Made in China však na ich rube nenájdete. Miestni milujú vyjednávanie, hlasné pokriky predavačov sa miešajú s ruchom veľkomesta.
Divočina za volantom
Trúby znejú naplno, autá sa míňajú pri predbiehaní iba veľmi tesne. Jazdia vľavo, spolujazdec obzerajúci sa na všetky strany Európana desí.
Obrovské kruhové objazdy sú miestom stretov často osobnejších, ako by si cestujúci želali. A nad nimi lietajú z jedného stromu so širokou korunou na druhý vtáky s dlhými zobákmi a rozpätím krídel väčším, ako má náš orol. Pokojne pristanú v korune a nezaujato sledujú ten ruch, smog a plechové chatrče v slumoch iba o pár kilometrov ďalej.
Ešte viac ľudí ako v tých upchatých kolónach áut jazdí miestnou hromadnou dopravou. Davy úradníkov aj remeselníkov každé ráno postávajú na rohoch ulíc, aby mohli naskočiť na matatu, minibus pre dvadsiatku alebo dodávku pre asi desať ľudí. Spolujazdec postáva vo dverách, na tradičných miestach vyskočí a vtieravo zvoláva ľudí. Ľudia ešte nastupujú, a matatu sa už hýbe.
Cukrík, futbalista, orient
Večer už po zotmení nás z centra do našej štvrte vezie väčšia verzia matatu. Chlapíci v indických turbanoch vyberú cestovné. Po stenách autobusu sú plagáty anglických futbalistov, svetielkujúce trubice sa tiahnu celým stropom. Z reproduktorov vychádza kombinácia miestnych moslimských a indických rytmov a hudby Západu, takej hlasnej, že vytláča myšlienky.
Dve sedadlá pred nami je mladá žena celá zahalená tmavým súknom. Matatu je zvnútra ako zvláštny cukríkový hrací automat. Chlapík od dverí búcha vodičovi za stenou bez okienka, aby vedel, že má zastaviť. A opäť tri buchnutia, aby sme sa znovu pohli. Stojíme možno každý kilometer, večerný matatu sa plní, ľudia už stoja až po dvere.
Vystupujeme opäť do tmy, brány do našej štvrte už strážia chlapíci s mačetami za pásom. Zamknúť bránu, dvere, mreže sú aj nad dvorom. Vo vzduchu je trochu nepokoj. A ráno potom spolu s východom slnka budí prenikavý hlas z miestnej mešity. Moslimov tu nezvolávajú muži so silným hlasom z minaretov, ten plechový zvuk vychádza z ampliónov na hranici slumu.
Hrsť fazule v slume
Väčšinu plochy mesta zaberajú práve rozsiahle plochy plechových chatrčí. Z miesta chudoby a plechových chatrčí sa stáva adrenalínová turistická atrakcia. Pri ceste za miestnymi aktivistami sme stretli jedného bieleho turistu, ktorý si bez problémov vykračoval ulicami. Ešte dlho po tom, ako som ho stratil z dohľadu, bolo jasné, ktorým smerom sa vydal. Vracala sa odtiaľ vlna detského kriku a otázok How are you.
Para z hrnca zahaľuje cestu, ktorá rozčesla slum na polovicu. V plechovom hrnčeku šéfkuchár vystavuje svoju špecialitu, jedlo chudoby. Githeri, miestna biela kukurica uvarená s fazuľou, zapchá žalúdky úradníkom, ktorí sa do svojich domovov v slume vracajú z centra, ako aj najchudobnejším nosičom vody. Tých pár šilingov za porciu potom kuchárovi zarobí na zajtrajší plný hrniec.
Opäť padá noc, v slume je nebezpečná. A ráno sa vracia s hlasom z amplióna. Dni v Nairobi sa točia rýchlo a pomaly zároveň, plná pamäť z predchádzajúceho dňa uvoľňuje miesto tomu ďalšiemu. Jedna šialená jazda plná kultúrnych šokov. Opäť sa z neho človek vyspí až v lietadle. Afriku opustí nad Stredozemným morom, ale nevymaže ju z pamäti.
Cesta sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO s podporou Európskej komisie a SlovakAid.
