Nicolae Ceausescu si u nej svoje osobné monumentálne sídlo objednal v čase, keď národ hladoval.
Hoci Ceausescuov palác unikne máloktorej turistickej prehliadke Bukurešti, ťažko sa mu vyhnú aj cestovatelia, ktorí turistické atrakcie neobľubujú. Hlavnému mestu Rumunska jednoducho dominuje. Nezostáva iné, než si zaplatiť prehliadku v jednom zo svetových jazykov. Prekvapenie to napokon môže byť aj pre hĺbavejších. Za pár eur a 45 minút sa tu dá spraviť výlet nielen do sveta rekordov, ale aj šialenej mysle jedného európskeho diktátora.
Zveličovanie? Hlavná architektka Anca Petrescová raz údajne povedala, že sa - podobne ako hlavný ríšsky architekt Albert Speer - spojila s diablom. Kým Ceausescu si palácom plnil megalomanský sen, Rumuni žili v mizérii. Potraviny a elektrinu dostávali v 80. rokoch na prídel, takmer každú kritiku režimu okamžite vypátrala a potrestala Securitate, najväčšia tajná služba na počet obyvateľov vo východnom bloku.
„Potrebujem niečo ohromné, čo odráža všetko, čo sme dokázali," vyhlásil údajne v tom čase Ceausescu.
Predstavoval si komplex budov a ulíc, kde by bolo všetko dôležité pre jeho autokratický režim - štátne inštitúcie, národná knižnica, koncertná sála a Bulvár víťazstva socializmu. V najdôležitejšom „dome ľudu" a „rumunskej akropole" mal sídliť prezidentský úrad, parlament, vláda aj najvyšší súd.
FOTO - PROFIMEDIA
Preč s centrom Než sa Dom republiky, ako palác napokon nazval, mohlo začať stavať, muselo sa mu urobiť miesto. Bolo to vtedy, keď sa Bukurešť rozlúčila s prívlastkom Paríž východu. Triapolkilometrový Bulvár jednoty pred palácom je síce dnes o pár metrov dlhší a širší ako Champs Elysées, za obeť však padlo historické centrum niekdajšej metropoly monarchie.
Pre celý komplex zrovnali so zemou viac ako tucet kostolov z 19. storočia či starších, celú jednu katedrálu a množstvo víl v modernistickom štýle. Za noc sa museli vysťahovať tisíce ľudí.
O myslení diktátora tej doby svedčí aj príbeh o schodoch. Ceausescu chcel mať v srdci svojho paláca dve oproti sebe stojace schodiská. Jedno preňho, druhé pre manželku Elenu. Predstavoval si, že keď budú po ňom kráčať dolu, môžu sa jeden druhému dívať do očí a nie pod nohy. Zaručiť to mala šírka schodov šitá na mieru ich šľapajam. Dvakrát sa robotníci netrafili presne do Ceausescuových predstáv. Prerobiť ich museli na mávnutie jeho ruky.
Posadnutosť karpatského génia Parlamentný palác
v číslach
Podľa Guinnessovej knihy svetových rekordov je druhou najrozľahlejšou budovou po Pentagóne a treťou najobjemnejšou budovou po hangáre v Kennedyho vesmírnom centre a mexickej pyramíde Quetzalcoatl. Je to najvyššia stavba v Bukurešti. Siaha do výšky 84 metrov nad a približne rovnako hlboko pod zemou. Široká je 240 a dlhá 270 metrov. Rozlieha sa na 330-tisíc metroch štvorcových, tvorí ho 1100 miestností, pričom niektoré sú väčšie ako futbalové ihriská. Postavený je z milióna kubických metrov mramoru, vnútri je 222-tisíc metrov štvorcových kobercov, 3500 ton krištáľu a 3500 ton kože. V rokoch 1984 - 1989 ho stavalo 20-tisíc robotníkov 24 hodín denne v troch zmenách. Plány vypracovalo 700 architektov. Náklady sa odhadujú na 6 miliárd dolárov, v roku 1993 bol rumunský HDP 17 miliárd.
Skutočne posadnutý bol karpatský génius, ako ho nazývala oficiálna propaganda, rekordmi. Palác, z balkóna ktorého chcel Ceausescu rečniť k davom na bulvári, je dodnes najvyššou budovou v meste. Stojí na 18-metrovom kopci, nad zemou sa tiahne do výšky 84 metrov, pod zemou takmer do rovnakej hĺbky. Turistická prehliadka vám ukáže len zlomok všetkých miestností. Je ich tam totiž tisíc.
Výbava je luxusná - štyri typy mramoru, tisícky ton krištáľu, gigantické koberce, ktoré museli zošívať vnútri, zlato, koža. Až na niekoľko dverí z mahagónového dreva pritom všetko v paláci pochádza z Rumunska. V súlade s Ceausescuovou filozofiou sebestačnosti.
Jeho paranoju zase ilustrujú diery v múroch. Nahrádzajú chýbajúci ventilačný systém. Ten komunistický prezident považoval za bezpečnostnú medzeru v prípade chemického útoku NATO (v podzemí je aj protiatómový bunker). Zato nechýbajú držiaky na gigantické portréty Nicolaea a Eleny. Tie si vyžadoval kult osobnosti
So stavbou sa začalo v roku 1984 a aby 80 percent z nej mohlo stáť v roku 1989, muselo na nej pracovať 20-tisíc robotníkov vo dne aj v noci. Napriek tomu stihol v budove Ceausescu údajne zaúradovať iba raz. V decembri 1989 prišla revolúcia a Nicolaea aj Elenu popravila armáda.
Hrdí Rumuni Keď nenávidený prezident padol, pred palácom sa tvorili dlhé rady. „Tisíce ľudí chceli vidieť, prečo celý ten čas trpeli, kam išli ich peniaze. Niektorí v hneve to miesto devastovali," píše Cristina Hanganu-Breschová, ktorá palác študovala ako pamätník režimu. Rumuni naozaj chvíľu zvažovali, že dom šialenca rozoberú. Potom prišli iné návrhy - pretvoriť ho na múzeum komunizmu či dokonca kasíno. Ponuku na kúpu dal aj americký obchodník s nehnuteľnosťami Donald Trump.
FOTO - PROFIMEDIA
Nakoniec sa neoklasicistický palác stal tým, čo z neho chcel mať Ceausescu: legendou o minulosti a víziou budúcnosti. Len v trochu inej, demokratickej podobe. V Parlamentnom paláci dnes sídlia obe komory rumunského parlamentu. Počas ich zasadnutí je palác prístupný len cez víkendy. Inak je to denne od desiatej do štvrtej.
Obrovské náklady na chod pomáha hradiť konferenčné centrum, za dosť vysokú sumu poskytne miestnosť aj miestnosť pre súkromný večierok.
Rumuni sú dnes na svoj palác podľa prieskumov hrdí. V roku 2008 v ňom dokonca túžili hostiť summit kedysi znepriateleného NATO.
„Je to najhorší summit všetkých čias, väčší zmätok snáď nebol ani na prvom," citoval vtedy český denník MF Dnes jedného z činiteľov aliancie. Problém však podľa iných svedectiev nebol v budove. „Interiéry na vedenie NATO spravili taký dojem, že tam chcelo usporiadať ešte jeden summit," hovorí dnes jeden zo zahraničných diplomatov pôsobiacich v Bukurešti.
Dovtedy sa možno podarí palác konečne dokončiť. Stále ešte chýba deväť percent.
