ĽUBOŠ FELLNER je prototypom človeka, ktorého život sa po nežnej revolúcii radikálne zmenil. Z lekára sa stal úspešný podnikateľ so zážitkami. Cestovná kancelária, ktorú vedie, ponúka turistom spoznávanie málo navštevovaných krajín. Aj jeho najviac lákajú miesta, kde ešte nikto nebol. Práve na jedno z nich sa vybral tesne po skončení tohto rozhovoru.
Ste povolaním biznismen či cestovateľ?
Určite sa to prelína. Pôvodne som bral cestovanie len ako koníček, robil som na lekárskej fakulte, neskôr na Kramároch. Postupne sa však naša kancelária rozrástla tak, že som sa jej už nemohol venovať popri medicíne. Aj prácu v cestovnom ruchu však ďalej vnímam ako poslanie, nie ako kšeft. Ale aj biznis ma baví, je to kreatívna práca, najmä, ak nekopírujete iných. A biznis musí byť, musíme mať prostriedky na investovanie.
Nie ste trochu maximalista?
Skôr nepokojný človek, ktorého niečo stále ženie dopredu.
Cestovali ste už za socializmu?
Mal som vtedy prejdené Slovensko, chodili sme skialpinisticky, ale aj na bežkách cez Nízke Tatry, splavovali som rieky v Česku.
Kedy ste dostali prvú dávku skutočnej cestovateľskej drogy?.
Hneď v roku 1991, keď sme pri ceste do Španielska a Portugalska prešli do Afriky. Druhá prišla, keď sme prekročili po prvý raz polárny kruh. Alebo keď sme na Veľkú noc vyšli na Golgotu a vracali sa cez Sýriu naspäť, čo bolo vlastne zakázané, ale to sme ešte nevedeli. Bolo to úžasné obdobie. Vtedajšie revolučné roky sa už nedajú vrátiť. Nechápem, ako môže niekto povedať, že si rok 1989 nepamätá, mne revolúcia zmenila život. Naša generácia dostala šancu. V zavedených krajinách ako Francúzsko sa niečo výnimočné dá dosiahnuť oveľa ťažšie.
V čom je čaro cestovania, v dobrodružstve, v zážitkoch či návratoch?
Predtým sme v našej firme presadzovali filozofiu dobrodružstva, ale to sa ukázalo ako priveľmi nebezpečné. Teraz sa snažíme dávať klientom napríklad aj zážitok z dobrého hotela či reštaurácie. No v poznávaní našej planéty sme neustúpili ani o krok.
Darí sa postupne prekonávať zápecnícku povahu Slovákov?
Ľudia nám dôverujú, chodia s nami stále ďalej. Sme jediná kancelária, ktorá robí zájazdy aj do Turkménska, Kirgizska, Iránu, Uzbekistanu, Sudánu, do Stredoafrickej republiky, so slovenským sprievodcom robíme aj Antarktídu, spolu 132 krajín. Snažíme sa klientov aj trochu vzdelávať. Ak im aj ponúkneme pobytový zájazd na Bahamách, je tam aj odlet do New Yorku, ak sú na pláži Varadero, dostanú k tomu okruh Havanou či návštevu destilárne rumu a miesta, kde sa šúľajú cigary. Robíme aj festivaly Camera Slovakia. Organizujeme cestovateľské štvrtky, vzdelávame ľudí, hovoríme im o svete.
Ktoré krajiny sú najzaujímavejšie pre vás osobne?
Organizujem ročne jednu - dve expedície, kde posúvame hranice ďalej. Idem do oblastí, kde je určité riziko, no vždy musí byť kontrolovateľné. Nie som hazardér. Keď človek veľa cestuje, je to ako droga, stále potrebujete silnejšiu dávku, a tie najzaujímavejšie zážitky sú tam, kde miesta uchovala pred turistami vojna. Napríklad na hraniciach s Dárfúrom ešte deti nevedia, že majú žobrať. Minulý rok som bol v Sudáne, teraz sa chystám cez Kamerun do Stredoafrickej republiky a Konga.
Dá sa nájsť aj v cestovnom ruchu niečo ako slovenská cesta?
Ja som neveril rozdeleniu Československa a teraz som prekvapený, ako sa Slovensko chytilo a ide hore. Príklad Singapuru ukazuje, že sa za krátke obdobie jednej - dvoch generácií dá predbehnúť dobu. Sme odlišní už aj od českých cestoviek, v rámci zájazdov ponúkame napríklad oveľa vyšší štandard služieb. Česi sú vzdelanejší, majú veci preštudované, ale nevedia si to v konečnom dôsledku až tak vychutnať, niekedy počas zájazdov šetria na prekvapujúcich veciach. Slováci milujú užívať si život naplno.
V rámci poznávacích zájazdov ovládate vraj až 90 percent trhu. Je to normálna situácia?
Čo sa týka obratu aj počtu ponúkaných krajín, sme v tomto segmente najväčší dokonca aj spomedzi českých cestoviek. Prirodzene, počtom cestujúcich nás predbehujú tie agentúry, ktoré robia pobytové zájazdy. Je to choré, ale my sme začali robiť niečo, čomu neverila žiadna iná kancelária, a darí sa nám.
Zasiahla aj vás kríza?
Aj tento rok sme išli s príjmami hore, hoci nie až tak výrazne ako vlani. Mnohé cestovné kancelárie však podľa mňa padli minimálne o 30 percent. Dnes sa paradoxne cestuje lepšie, lebo sa znížili ceny, prípadne za tú istú cenu viete dostať lepší štandard. Nám kríza pomohla - môžeme upevniť firmu. Rozvíjali sme sa priveľmi rýchlo, mnohé veci sme nestíhali dotiahnuť. Teraz máme čas na to, aby sme dobehli sami seba. A profituje z toho klient.
Jeden z troch belochov na zádušnej omši za Matku Terezu.
Medzi vašich klientov patria zrejme majetnejšie vrstvy, je to tak?
Nielen bohaté, ale najmä vzdelané. Je to také fajn Slovensko. Kríza síce postihla aj našich klientov, ale na cestovanie peniaze stále majú a dajú ich, ak majú skúsenosť, že ich nejaká podobná cesta nabije novou energiou, či doslovne vyresetuje. Ale sú, samozrejme, aj ľudia, ktorí si nemôžu dovolenku dopriať, ak nedostanú trinásty plat. Snažíme sa ponúkať aj kratšie cesty nabité poznaním, ktoré oslovia aj ich.
Je cestovanie o spoznávaní samého seba, či skôr iných ľudí?
Určite aj o spoznávaní samého seba. Týka sa to hlavne náročnejších expedícií. No nie každý vie sám seba odhadnúť, čo môže byť problém. Čím ťažšia expedícia, tým väčší problém. S členmi výpravy sa niekedy aj vopred osobne stretnem, aby každý vedel, do čoho ide.
Darí sa pri vašich zájazdoch prísť do kontaktu s reálnym svetom danej krajiny?
O to nám ide, aby sme sa dostali krajinám pod kožu. Naši sprievodcovia často v danej krajine dlhšie žili, poznajú ľudí, špeciality, vedia, čo si kde môžu dovoliť.
Stalo sa vám už niečo vážne pri vašich cestách?
Vždy sa niečo stane. Nedávno napríklad Indiáni blokovali cestu k Machu Picchu, Južná Amerika je totiž uchvátená komunistickým hnutím, Turkménsko nevydalo našim klientom víza, lebo v Európskej únii boli prípady prasacej chrípky... Príkladov je veľa. No za sedemnásť rokov sa nikomu z našich klientov nič vážne naozaj nestalo.
Cítite, že ľudia menej cestujú pre túto chrípku?
Počet cestujúcich do Mexika nám síce klesol, ale zas stúpli o sto percent cesty do Ameriky. Tento problém je trochu novinársky natiahnutý. Ja hovorím, že na jeseň príde určite chrípka k nám, takže už teraz si treba kupovať letenky na november kdekoľvek, kde bude vtedy teplo. My bežne cestujeme do krajín, kde je riziko ochorení, ale za sedemnásť rokov sa nikto idúci cez našu kanceláriu nenakazil vážnou tropickou chorobou. Radíme, ako sa majú ľudia chrániť.
V poslednom čase padli viaceré lietadlá, boja sa teraz Slováci cestovať lietadlom?
Určite ľudia zvažujú rôzne nebezpečenstvá, ale dokedy budú odkladať svoje cesty? Nakoniec musíte niekam ísť. Cestovať do Trnavy po diaľnici je určite štatisticky nebezpečnejšie, ako cestovať do Iránu. Len o teroristických útokoch sa viac píše. Máte, samozrejme, rizikové oblasti, ktorým sa skúsení vyhýbajú. Ale aj na každom slovenskom sídlisku musíte vedieť, ktorú partiu radšej obísť.
Malorka, kde naposledy došlo k bombovému výbuchu, nemá napríklad povesť nebezpečnej oblasti.
Terorizmus je už všade. Najmenej ho môžeme čakať na Slovensku, lebo sme krajina, ktorá nikoho nezaujíma. V moslimskom svete vnikla medzi nevzdelanými ľuďmi až nenávisť k Američanom, Slovensko má istú výhodu, nie sme nepriatelia ničoho, nikto nás "nenenávidí". Veľmi nebezpečný je však Londýn či New York. Teraz sa píše o Berlíne. Máme na výber?
Je nebezpečnejší ako Irán či Sýria?
Samozrejme. Problémové oblasti sú však napríklad aj subsaharská Afrika, hranica s Mauretániou, zlá situácia je aj v Čade. Tam nechodíme.
Máte špeciálne „politické" oddelenie vašej cestovky, kde skúmate tieto nebezpečenstvá?
My vieme často oveľa viac ako ministerstvá, inak sa nám totiž čítajú noviny, ak vieme, kde čo presne leží. Nechcem, aby to vyznievalo ako chválenie. Je to normálna súčasť našej práce.
Nemáte niekedy zlý pocit, keď sa ako turista dívate na biedu sveta?
Možno som trochu zhrubol. Napríklad aj Indiu vnímam inak, lebo poznám aj ich top spoločnosť. Všade na svete sú kasty, len sa o tom nerozpráva V Indii sú ľudia v rámci vlastnej kasty spokojní, sú vedení k tomu, že ak budú vykonávať dobre svoje povinnosti, nabudúce sa reinkarnujú do vyššej úrovne. Ak sa k príslušníkovi nižšej kasty budete správať priveľmi slušne, môže vás oklamať, jednoducho preto, že to nebude považovať za prešľap. Ak dáte pigmejovi pozrieť si fotoaparát, zoberie si ho. Nechápe, že ste mu ho len požičali. Musíte vedieť, ako máte s ľuďmi zaobchádzať.
Istotne ste zažili veľa multikultúrnych nedorozumení. Ktorý národ sa vám zdá najodlišnejší od Slovákov?
Niekde sú ľudia spokojnejší, usmievaví, hoci budhizmus nie je vždy funkčný. Západný svet zas nie je nikdy spokojný, vždy niekam smeruje. Na arabskom trhu sa musíte jednať, v Amerike sa nedá hovoriť o utrpení, tam sa každému "darí". V Afrike žijú ľudia len dnešným dňom. Naši ľudia sú zas priveľkí "nariekači".
Ktorý je najsrdečnejší národ na svete? Slováci?
Zabudnite na Slovákov. Veľmi milí sú Tibeťania či ľudia v Barme vyznávajúci pôvodný theravádsky budhizmus, v ktorom ste sám zodpovedný za svoju karmu. Ten sa u nás nedá implementovať. Ale celkovo si myslím, že čím tvrdšie pravidlá, tým lepších ľudí vytvárajú.
Čo by ste robili, keby ste mali na starosti rozvoj cestovného ruchu na Slovensku?
Nechcel by som byť v koži šéfky Slovenskej agentúry pre cestovný ruch. Nemá to ľahké, každý sa tu len sťažuje, ale sám nič nespraví. Slovensko je krásna krajina, ktorá síce nemá Prahu ani Taj Mahal, ale má zas hrady aj takú tú pravú prírodu, ktorá mizne zo sveta a ktorá predáva Kostariku či Nový Zéland. Problém je však v tom, že si ju kazíme. Niekto niekoho kúpi a odsekne napríklad kus z národného parku. To sa na Novom Zélande nemôže stať. A hlavne, ak sem príde turista, musí byť spokojný.
Prečo o nás tak málo vedia najbližší Rakúšania?
Podceňujú nás. Tak ako my podceňujeme iné národy - Albánsko, Moldavsko, Ukrajinu, v tomto sme všetci rovnakí.
Nie je problém nášho cestovného ruku trochu aj v tom, že v skryte duše vlastne my nemáme radi, ak k nám chodia nejakí cudzí ľudia?
Slovensko je podľa mňa xenofóbna krajina. Stále nás tu presviedčajú, že tu máme stred Európy, ale pritom veľa ľudí žije v uzavretých dolinách s mentalitou: tu je moja dolina, takto to bolo a vždy aj bude. Naša agentúra zahraničných turistov na Slovensko nevozí, nechceme si totiž robiť zlé meno u našich partnerov. Tu sa stále ešte stáva, že ku mne príde namosúrený čašník, ktorý vôbec nechápe, prečo ho klient obťažuje.
Je problém v čašníkovi či v majiteľovi reštaurácie? Odkiaľ by bolo treba začať odvíjať klbko problémov?
Problém je celkovo v ľuďoch. Máme síce súkromné hotely, ale ak k nim niekto prišiel tak, že ukradol niečo zo štátneho, tak vlastne nevie podnikať a myslí si, že všetko sa dá urobiť len akýmisi dohodami. Situácia je taká, že zahraničné agentúry Slovensko najčastejšie vynechávajú, berú ho len ako tranzit. Ak aj idú z Viedne cez nás do Krakova, Slovensko nenapíšu ani do itinerára cesty. Slovensko jednoducho neláka. Čo je veľká škoda.
Má vaša manželka pochopenie pre vaše cestovanie?
Uzavreli sme ústnu predmanželskú zmluvu, koľko dní môžem ročne stráviť vonku. Ale keď som dlhšie doma, som taký nepokojný, že sama mi už povie, nech už niekam idem. Zakazuje mi však nosiť z ciest veci, preto sme otvorili cestovateľské centrum v našej agentúre, aby som sem mohol tie všetky tie veci podonášať. Máme tu už všeličo. A za každou vecou, ktorú som si doniesol, je nejaký príbeh.
Ľuboš Fellner (1969) Vyštudoval medicínu, pracoval na lekárskej fakulte UK, v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Od deväťdesiatych rokov sa venuje podnikaniu v cestovnom priemysle. Je riaditeľom a spolumajiteľom cestovnej kancelárie BUBO Travel Agency.
Autor: FOTO: archív Ľuboša Fellnera