,,Môj dedo sa dostal do gulagu len kvôli tomu, že nechtiac zhodil bustu Stalina,“ povedal nám náš ruský sprievodca v Magadane.
„Keď dozorcovia chceli niekoho potrestať, poliali ho studenou vodou a keď chceli ušetriť guľku, stačilo mu zobrať kabát. Zima sa postarala o rýchlu smrť. Tu ani väzňov nebolo treba strážiť.
Nemali kam utiecť a najbližšie mesto bolo svetelné roky vzdialené. Na noc ešte pre istotu všetkým zobrali rukavice, aby sa o to ani len nepokúsili," rozrozprával sa Iľja pri pomníku všetkých väzňov pri Magadane.
Takýchto príbehov som si na ďalekej Sibíri vypočul desiatky. V tamojších podmienkach nešlo o žiadne výmysly.
Na Ceste kostí už len máločo pripomína tragické okolnosti jej výstavby. (zdroj: Miroslav Schwab)V roku 1932 sa Stalin rozhodol, že nová cesta spojí dve mestá na sovietskom Ďalekom východe. Jedno z najchladnejších miest na svete Jakutsk s Magadanom, najopustenejším mestom na svete s exoticky znejúcim menom na brehoch Ochotského mora.
Na samotnom projekte by nebolo nič zlé, keby sa už na jeho počiatku nepočítalo s lacnou otrockou prácou väzňov z gulagov. Po celej trase budúcej cesty začali vznikať pracovné tábory.
Príbehy ich obyvateľov sa svojou krutosťou vyrovnajú nacistickým koncentračným táborom. Podľa počtu obetí sa cesta preto volá aj Cesta kostí.
Opustené pracovné tábory dodnes lemujú vyše 2 500 kilometrov dlhú trasu cez večne zamrznutú pôdu s najnižšou teplotou na svete na okraji Sibíri.
Keby nebolo silného mrazu, veľa by sa z nich pri mestách Susuman, Ust Nera či Chandyka nezachovalo.
„Boli zvlášť mužské a ženské pracovné tábory. Ženy šili kabáty pre dôstojníkov KGB a muži pracovali v uhoľných či zlatých baniach.“ Iľjov otec pochádzal z intelektuálnej rodiny a to bol hlavný dôvod, aby ho premiestnili sem.
Prežil gulag, zachránil ho vstup do čs. armády Čítajte Prechádzam sa po jednom z pracovných táborov pri meste Susuman. Stará šachta, v ktorej sa v 20. storočí dolovalo zlato spôsobom ako u nás v stredoveku, je dávno opustená.
Podpery držia klenbu chodby nad nami už akoby len zo zotrvačnosti. Veľmi bezpečné to tu však nebolo ani za Stalina.
Strašidelné slovo Gulag
Ľudia vďaka udavačom odsúdení často za maličkosti na desaťročné nútené práce tu pracovali iba manuálne.
K dispozícii mali len čakany, lopaty a kladivá. Stroje, či to, čo by sa z nich mohlo zachovať, tu preto nenájdete.
Nezistíte ani, koľko presne ľudí v gulagoch pracovalo.
Gulag (Glavnoje upravlenije lagerjami) bola oficiálna skratka jednej z inštitúcií sovietskej tajnej polície NKVD. Presný počet obetí či väznených preto nepoznajú ani ruskí historici.
Päť najtemnejších miest bývalého ZSSR Čítajte V čase studenej vojny nemal prístup do jej archívov nikto nepovolaný, po nástupe Jeľcina sa otvorili len na krátko.
Po celom Sovietskom zväze boli tisícky pracovných táborov. Odhady ich obyvateľov hovoria o čísle od 6 do 13 miliónov.
Stalinov nástupca Chruščov povedal, že v pracovných táboroch bolo asi 17 miliónov väzňov. Presný údaj sa overiť nedá.
Pomník všetkým politickým väzňom v Magadane. (zdroj: Miroslav Schwab)Naozaj zločinci?
Niekto bude namietať, že mnohí z nich boli potrestaní za zločiny. Áno, to je pravda. Boli. Ale zločinom bolo vtedy pochybovať o Stalinovej genialite.
Zločinom bolo aj narodiť sa v politicky nesprávnej rodine, prípadne neudať vlastných rodičov, ak doma v súkromí frflali na každodenné problémy. Alebo nesúhlasili s rúcaním kostolov po boľševickom prevrate.
Generál Imrich Gablech prežil gulag i tvrdé pristátia Čítajte Zločinom bolo aj zatajenie posledného vreca zemiakov či pšenice z vlastného poľa počas hladomoru na Ukrajine.
A trest pre takýchto zločincov? Rovnako prísny ako pre vrahov.
A koľko väzňov zomrelo? Ani tu sa presné číslo nevie. Vie sa ale, že úmrtnosť v nich bola 5 až 6-krát vyššia ako inde v Sovietskom zväze. Neúplný počet mŕtvych obetí sa iba odhaduje na 2,8 milióna.
Je to veľa alebo málo? Západ dával vyššie čísla, sympatizanti Sovietskeho zväzu priznávali menej obetí.
V gulagoch však neboli len občania ZSSR, ale aj obyvatelia okupovaných krajín východného bloku.Poliakov a Maďarov bolo asi najviac. Dodnes je na ne v týchto krajinách veľmi živá spomienka.
V Budapešti je dokonca Dom teroru, kde si návštevník môže pripomenúť aký bol život v pracovných táboroch.
V samotnom Rusku už niektoré pracovné tábory opravili a spravili z nich múzeá pre návštevníkov.
Solovecké ostrovy
Prvý sovietsky pracovný tábor bol na Solovkách, Soloveckých ostrovoch v Bielom mori. Odľahlé miesto slúžilo ako väzenie už za cárskeho obdobia, keď sem do roku 1903 posielali nepohodlných kritikov.
Sovieti brali do gulagov celé dediny Čítajte „Režim však nebol tak tvrdý ako za Stalina. Síce si väzni museli zvykať na veľmi náročné podmienky, ale mali viac životného priestoru a mali dovolené aktivity," hovorí sprievodkyňa v hlavnom kláštore na Soloveckých ostrovoch
Popri väzení tu však fungoval ekonomicky prekvitajúci Solovecký kláštor. Po boľševickom prevrate nová vláda rozhodla o jeho zrušení.
Stalin neskôr využil nedostupnosť kláštora a jeho hrubé múry na paralyzovanie svojich kritikov a intelektuálneho života. Kto nepísal tak, ako on prikázal, sa ocitol v chladných celách kláštora. Teplota tu ani v lete nevystúpi nad desať stupňov.
Pre nás známa história, ale v Rusku jemné tabu. Keď sa spomenie temná minulosť, tak len okrajovo a nie ako hlavný údaj. Veď kto by sa hrdil prvým gulagom, ktorý odštartoval besniace vraždenie vlastného národa?
Veliteľ ekonomického oddelenia tábora na Solovkách N. A. Frenkel sa preslávil tézou: „Z trestanca musíme dostať všetko v prvých troch mesiacoch. Potom ho už nepotrebujeme. Môže skapať."
Presné údaje o väzňoch nepozná ani turistická sprievodkyňa. „Za Stalina sa kláštor preplnil, do roku 1939 tu bolo uväznených okolo 800 tisíc ľudí. Boli tu aj popravy. Kto má záujem, môže sa ísť pozrieť na blízke masové hroby,“ hovorí.
Požičiavame si bicykle a asi hodinu ideme v romantickom prostredí severskej prírody. Až tabuľa v hustom lese nás upozorní, že sme na mieste masového hrobu.
Kto presne leží v masových hrobov na Soloveckych ostrovoch, sa nevie. Číslo na kríži udáva množstvo pochovaných obetí. (zdroj: Marta Rajková)
Karel Vaš: Vernosť Moskve nezlomil ani gulag Čítajte NKVD tu popravovala aj za najmenšie previnenia. S pochovávaním sa nik netrápil, telá nahádzali do masových hrobov. Tie známe dnes pripomínajú len malé kríže a ,,suché čísla“ s počtom zastrelených.
Pútnici dnes zďaleka prinášajú kvety a kladú ich na hroby neznámych. Možno v jednom z nich skončil aj ich príbuzný, ktorý v 20. rokoch záhadne zmizol z ulíc Moskvy.
Spomienky na slávne opisy budovateľských úspechov Sovietskeho zväzu v novinách či románoch už vybledli. Aj vo filmoch ako Pelíšky už vyvolávajú len úškrny.
V niekom však stále vyvolávajú aj oprávnené nepríjemné mrazenie.
Bielomorský kanál
Dobehnúť a predbehnúť Západ mal Sovietskemu Zväzu pomôcť aj Bielomorský kanál.
V sovietskej literatúre z 30. rokov by ste sa dočítali len o Stalinovej genialite, vďaka ktorej sa ho podarilo postaviť. Údaje o obetiach a nútených prácach v gulagu by ste vtedy hľadali v dennej tlači márne.
Pamätník obetiam Belomorkanala v Medvežegorskom okrese Karélie. Neďaleko odtiaľto na ostrove Kiži turisti obdivujú drevené pamiatky na dávne Rusko. (zdroj: flickr/cc/Henri Bergius)Sovietske zdroje neskôr priznali na úderníckej stavbe 12-tisíc obetí, v skutočnosti ich bolo možno 30-krát viac. Odhady sa blížia ku 300-tisíc. O mnohých masových hroboch sa nevie dodnes.
Odsúdení za politické delikty tu museli bez techniky, len pomocou krompáčov, kladív a lopát prekopať 227 kilometrov a postaviť 19 plavebných komôr. Mrazy v zime dosahovali mínus štyridsať stupňov Celzia. Bez ohľadu na to sa pracovalo 18 hodín denne.
Tým, čo takéto podmienky prežili, to trvalo 22 mesiacov. Sovietski spisovatelia vrátane Maxima Gorkého vydali o tejto stavbe bez ohľadu na realitu oslavnú knihu. Ekonomický prínos tejto stavby však počty mŕtvych nedokáže vyvážiť.
Belomorkanal sa volal aj druh papirosov, silných cigariet bez filtra. Fajčil ich aj vlk z rozprávky No, počkaj. (zdroj: flickr/cc/Jorge Campos)Dnes sa tadiaľto plavia aj výletné lode, napríklad obdivovať Chrám Premenenia Pána v múzeu ruskej drevenej architektúry na ostrove Kiži v Onežskom jazere.
Ich pasažieri však často o okolnostiach vzniku tejto vodnej cesty veľa nevedia.
Martin Navrátil ako turistický sprievodca cestoval po svete 15 rokov.
Viac podrobností o cestovaní v Rusku nájdete aj na jeho stránke Travelistan.
